Fíni vo finále hokejového šampionátu opäť raz svetu predviedli , ako neprekonateľne pôvabne dokážu prehrávať. Hlboko bolestne, dôstojne, pokorne. Česi bujaro vychutnávali opačné emócie.
Hokeju je to v širších súvislostiach jedno. Pod poradovým číslom 65 si uložil do archívu jeden z najvydarenejších šampionátov v histórii.
Hokej na nemeckom ľade potvrdil, že je športom 21. storočia. Sila fenoménu je zakliata v koncentráte dynamickej mužnosti s ľahkosťou abstraktnej invencie, ktorá sa nezávisle vznáša medzi tvrdými mantinelmi a posúva puk po hrane nebo-peklo.
Takýto profesionálne kvalitne zabalený tovar napĺňal štadióny, médiá a predovšetkým potreby konzumentov.
Príčina rastu hokejovej atraktívnosti je prostá ako jeho podstata – všestranná intenzifikácia. Špičkové tímy korčuľujú stále rýchlejšie, bránia konzekventnejšie, útočia agresívnejšie. S drobnými špecifikami sa do záverečnej vyraďovacej fázy dostávajú absolútne vyrovnané mužstvá. O úspechu sa potom rozhoduje v hlavách. Fíni boli určite korčuliarsky homogénnejší, rýchlejší, v súčinnosti zautomatizovanejší, a prehrali. Hokejová veda má novú disciplínu – anatómiu českého hokejového šťastia. V triezvejšom preklade sa dá hovoriť aj o hernej „vychytralosti“, kreativite, invencii. Ak to všetko stojí na sebavedomom základe predchádzajúcich zlatých skúseností, vrtkavá šťastena sa môže stabilizovať na majstrovskú charizmu. Aj keď šťastena nemá rodný list, len rada koketuje s talentom.
Česi mali v Nemecku tím najrozmanitejších typov. Hullovského vodcu Reichela, Lindrosa Dopitu, Kariyu Moravca, Roya Hniličku. Ich tréner Josef Augusta nie je charizmatický typ ako predchodca Ivan Hlinka, skôr pohodový „strejda“. Nechal svoj orchester hrať to, čo sám najlepšie cíti a vie. Najprv ho ale musel zostaviť. Mal zlaté ruky.
VOJTECH JURKOVIČ
