FOTO - ARCHÍV

tov k moci nová revolúcia. Veľká proletárska kultúrna revolúcia, ako ju nazval sám Mao.

Myšlienka, že by sa v jeho ríši malo stať niečo „veľké“, napadla Maovi už niekoľko mesiacov predtým.

S veľkou pompou propagovaný „veľký skok“, ktorý mal z Číny urobiť skutočnú veľmoc, biedne stroskotal. Koncom roku 1965 muselo čínske vedenie v prísne tajnej správe priznať, že ekonomika upadla na úroveň roku 1958. Ľudia túžili po niečom novom, lepšom. Stále častejšie sa ozývala nepriama kritika komunistov aj samotného Maa. A on cítil, že sa mu rúca jeho sen. V rozhovore s dlhoročným americkým priateľom, novinárom Edgarom Snowom sa Mao koncom roka 1965 posťažoval, že „o tisíc rokov budeme my všetci s našimi názormi - dokonca Marx, Engels a Lenin - pôsobiť smiešne“.

Ale vzdať sa nehodlal. V tom, že treba niečo urobiť, ho podporovalo mnoho stúpencov - jeho bojový druh z čias občianskej vojny Lin Pchia, manželka, filmová herečka Chiang Ching i zať, publicista Jao Wen-juan. To boli jeho najhorlivejší našepkávači.

Strana potrebuje „novú mladú krv“, vyhlasovali tí, ktorí sa báli o svoje miesta a privilégiá. Kde však vziať „novú krv“? Poradil Lin Pchio: V trojmiliónovej armáde sú tisíce mladých, ktorí by za Maa dali život. Netrvalo ani mesiac - a do komunistickej strany vstúpilo 250-tisíc príslušníkov armády. Ale to bolo stále ešte málo.

Jedine mladí môžu zachrániť spolok okolo Maa. A tak sa v takmer zabudnutom ideologickom priečinku zrazu objavil kult osobnosti. Maove myšlienky musia prísť do každej rodiny. Tlačiarne začali chrliť malú knižočku v červenej väzbe - slová veľkého Maa. Každý roľník, každý robotník, študent či vojak ju mal vlastniť. Na niekoľko týždňov obetovali tlači tohto „diela“ takmer celú čínsku produkciu papiera.

Knižočka sa stala mocnou zbraňou dogmatikov. Mladí pod červenými vlajkami stáli na námestí a skandovali heslo, ktoré vydal Mao: „Bombardujte hlavný stan!“

Hlavný stan - to boli miesta, kde boli Maovi kritici. V ústrednom výbore čínskych komunistov, na radniciach veľkých miest, na univerzitách, v knižniciach, vo vedeckých ústavoch. Tam všade vtrhli mladí s červenou páskou Červených gárd na rukáve a s malou knižočkou vo vrecku.

Na pol roka zatvorili vysoké školy - univerzity obnovili svoju činnosť dokonca až o štyri roky. Nielen tí, ktorí sa odvážili Maa kritizovať, ale aj tí, čo boli len trochu podozriví, že s Maom nesúhlasia, sa stali obeťami Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcie. Červení gardisti ich viedli ulicami čínskych miest spútaných, s potupnými vysokými špicatými čiapkami, s hanlivými nápismi pripevnenými na chrbtoch. Ničili chrámy a staré paláce, exponáty múzeí. Len v múzeách s najvzácnejšími zbierkami stáli na príkaz Maa príslušníci štátnej bezpečnosti, aby zabránili pustošeniu.

Dievčatá, ktoré mali účes len trochu pripomínajúci západný strih, ostrihali dohola, ženám strhávali „buržoázne“ oblečenie, spustošili tisícky súkromných bytov. Denne sa konali na námestiach miest a onedlho aj tých najzapadnutejších dedín zhromaždenia Červených gárd.

Mesiac po tom, čo sa „veľká kultúrna revolúcia“ začala, v júni 1966 prišlo na Námestie nebeského pokoja v Pekingu vyše milióna Červených gardistov. S až neľudským nadšením privítali „veľkého Maa“. A jedna z gardistiek - mohla mať 18 rokov - pripevnila Maovi na rukáv červenú pásku najvyššieho a najmocnejšieho červeného gardistu.

Na jar 1967 zvolal Mao poslednú veľkú demonštráciu Červených gárd. To, čo od nich očakával, splnili. Jeho nepriateľov vyhnali z úradov, mnohých aj s rodinami odvliekli do pracovných táborov.

Komunistická Čína sa zmietala v zápase o budúcnosť. Červeným gardám a „veľkému Maovi“ však aj tak patriť nemala. To vtedy tí, ktorí pochodovali ulicami s červenými páskami a slovami Veľkého Maa, ešte netušili. Alebo nechceli tušiť.

PRE SME - RUDOLF STRÖBINGER

Zajtra - Michail Bulgakov