Viktor, kostnatý a nervózny mladý Rus, poodstupuje a zakláňa hlavu, aby ukázal dlhú bielu jazvu, ktorá mu zostala po rane nožom, ktorým sa po ňom zahnal vojak v snahe podrezať mu hrdlo. Útočník ho nechal ležať na ulici v čečenskej metropole Groznyj, aby umrel. Viktor prežil len vďaka tomu, že sa mu i napriek mnohým bodným ranám podarilo dopotácať k domu priateľov, ktorí do dopravili do nemocnice, píše britský denník The Independent.
Tri mesiace sa jeho matka na ruských úradoch v Groznom domáhala vyšetrovania pokusu o vraždu syna. Prvého marca vtrhli do jej domu traja maskovaní muži, zastrelili ju a Viktorovho otca zranili. Viktor vzhľadom na túto vraždu požiadal, aby jeho skutočné meno nebolo zverejnené.
Rabovanie v úradoch
Útok na Viktora a vražda jeho matky, ku ktorým došlo, hoci sú obaja etnickí Rusi, podčiarkuje rozpad disciplíny v ruskej armáde v Čečensku. Asi tristo žien obchodujúcich na groznianskom trhu zablokovalo nedávno ulice na protest proti lúpežným nájazdom ruských vojakov na ich tovar. Príslušníci federálnej armády vyrážali dvere alebo odstreľovali zámky na vládnych úradoch kontrolovaných tamojšou promoskovskou čečenskou správou, kradli počítače a kopírky zo školských, plynárenských a kultúrnych odborov. Hovorca správy Ruslan Martagov vyhlásil: „Žiadame vyšetrenie a ten najtvrdší trest.
Viktorovi nepomohlo, že je Rus
Viktor mohol dúfať, že bude v menšom nebezpečenstve než Čečen, keď vlani v decembri kráčal k obchodom neďaleko svojho domu. Po nejakej chvíli mu náhle zatarasili cestu dvaja nájomní vojaci, muži, ktorí sa „upísali“ armáde za peniaze a ktorých Čečeni všeobecne považujú za žoldnierov.
Prikázali mu, aby si ľahol na zem a začali sa vypytovať, čo je zač a kam ide. Odpovedal im, že ide kúpiť chlieb. Jeden sa ho spýtal: „Čo nevieš, že pred niekoľkými dňami tu zabili ruského vojaka?“ „Viem o tom, ja sám som Rus,“ odpovedal Viktor. Jeden z vojakov sa k nemu naklonil, chytil ho za vlasy a ťal nožom cez hrdlo. Rana nebola natoľko hlboká, aby zabila. Zasadil mu aj hlbokú bodnú ranu do stehna. „Neopováž sa štyri alebo päť hodín pohnúť,“ rozkázali mu a zmizli. Hneď, ako boli z dohľadu, sa Viktor vyhrabal na nohy. Na jeho hrôzu sa vojaci vrátili a jeden z nich posmešne povedal: „Ten chlap je skutočne nezmar.“ Znovu ho bodol, tentoraz do hlavy a šije. Viktorovi sa nezdalo, že by boli podnapití, ale hovorili nejako čudne, možno boli zdrogovaní.
„Chrániť vás?“
Viktor z nemocničného lôžka pre tamojšiu televíznu stanicu opísal, čo sa stalo. Jeho rodičia a dve desiatky susedov sa začali domáhať vyšetrovania. Bol vymenovaný oficiálny vyšetrovateľ, ale keď sa ho Viktor spýtal, či mu môže zaistiť ochranu, ak bude ochotný proti útočníkom svedčiť, dostal odpoveď: „Chrániť vás? Nemôžem ochrániť ani sám seba.“
Viktor a jeho rodina si boli od začiatku prakticky istí totožnosťou útočníkov. Ruské stanovište v blízkosti ich domu strážili žoldnieri z juhoruského Stavropoľa. Podľa humanitárnej pracovníčky v tomto okrsku Natalie Estimirovovej to boli kozáci, povestní zverskou brutalitou. „Ak ide o vojakov z Uralu, opíjajú sa, ale dá sa s nimi hovoriť,“ konštatuje. „Ale s príslušníkmi stavropoľského pluku nič nezmôžete.“
Matka zaplatila životom
Viktor hľadal útočisko v Ingušsku, susediacom s Čečenskou republikou. Jeho matka vytrvalo telefonovala do úradu vysťahovalcov, aby mala prehľad, ako prípad postupuje. Potom sa 1. marca večer vrátil Viktorov otec z práce. Vošiel na dvor, kde narazil na troch ozbrojených maskovaných mužov, z ktorých jeden ho strelil do nohy. Stratil vedomie a keď sa prebral, uvidel zastrelenú manželku, ktorej telo nieslo tiež stopy bodných rán.
Nikto nevie, kto má Viktorovu matku na svedomí. Podľa Natalie Estimirovovej padlo pri vyšetrovaní podozrenie na príslušníkov stavropoľského pluku. Ľudia v Groznom sú podľa nej pevne presvedčení, že „ak sa domáhate súdneho stíhania vojakov podozrivých z nejakého zločinu, s najväčšou pravdepodobnosťou vás zavraždia“.
(čtk/the independent)
