Daňové zvýhodnenia chcú filmári, spojári, pekári, sponzori… Argumenty sú vždy rovnaké. Štát musí mať záujem o rozvoj všetkého. Ak pre nič iné, tak preto, že vyspelý svet podporuje všetko. Túžba po výnimke sa stala súčasne mantrou i fetišom, kto ju nemá, akoby ani nebol.
Výnimky sú pre úradníka základnou potravinou. „Majiteľ“ procesu vynímania má pocit výnimočnosti, a tak ho neustále priživuje. Tvoriví dokážu vyprodukovať aj výnimky z výnimiek.
Zvýhodnenia, ktoré vzišli z výnimiek, sú príjemné pre všetkých s výnimkou tých, ktorých sa netýkajú. Lokálny je problém, kým ide o parkovanie v pešej zóne, pri platení daní ide o celkom odlišnú kauzu. Ak smie ktosi platiť menej daní, znamená to, že niekto iný musí zaplatiť viac. Skupina niektorých iných je pomerne široká a celkom pokojne jej možno dať názov občianstvo. Nie je totiž známy jediný prípad, že by štát nechal na pokoji neplatiča daní, ktorý je „len“ pracujúcim obyvateľom krajiny bez prívlastku a. s., š. p. či s. r. o. Na zamestnancov dokonca štát vyzrel, platia, aj keby nechceli, lebo na neplatenie nedostanú šancu - zamestnávatelia im daň strhnú.
Občan ani nemá príležitosť požiadať o výnimku, hoci dobrým dôvodom môže byť napríklad skutočnosť, že posiela dieťa do hudobnej školy, a teda sa stará o budúcnosť národnej kultúry. Niektorí bezdetní občania poľujú na jelene, čo by ich nielen teoreticky oprávňovalo požívať výhody výnimky za príspevok k trvalo udržateľnému rozvoju vysokej zveri v stredoeurópskom regióne.
Vraj ako absurdita vyznieva nápad, aby štát s každým udelením výnimky súčasne vyčíslil, o koľko menej peňazí minie na seba. Bez výnimky všetci úradníci dostávajú platy, fasujú ceruzky, cestujú do Bruselu… Štát, a teda aj občan, úradníkov potrebuje, len sa niekedy musí začať spytovať, či naozaj všetkých. Musí sa pýtať, lebo ich musí platiť.
Štát sa k výnimkám uchyľuje systematicky, čím sa mu mimoriadne spoľahlivo darí systém rozleptávať. Vyznajú sa v ňom len jedinci s mimoriadne vyvinutou schopnosťou orientovať sa v chaose. Predvídať sa na Slovensku nedá už skoro nič, teda ani logika, ktorej výsledkom sú výnimky. Pre výnimky tak platí jediné pravidlo: sú drahé. Bez výnimky.
EDUARD ŽITŇANSKÝ
(Autor pracuje v Inštitúte pre ekonomické a sociálne reformy INEKO v Bratislave)
