do Atén. Napokon, je éra ospravedlňovania sa za našich predkov, prečo sa teda neospravedlniť aj za duchovných predchodcov?
Vetchá hlava katolíckej cirkvi šepotala na túto príležitosť pripravené všeobecné ospravedlnenie za „všetky tie prípady, v ktorých katolíci spáchali hriech na rozkaz alebo nedopatrením“. Christodoulosa to učičíkalo, vstal a objal ju a chvíľa bola preč.
Preč však nie je všeobecná grécka mrzutosť z toho, ako sa k nim dejiny správali. Kultúru obete považujeme za americký vynález. Američania si však len privlastnili to, v čom boli Gréci skutočnými pioniermi.
Negréci možno nepochopia, prečo sa Poliak narodený v roku 1920 musí ospravedlniť za skutky západoeurópskych križiakov, ktorí počas oddychu na ceste do Jeruzalema v roku 1204 v Konštantínopole ničili a drancovali. Pohroma, ktorú spôsobili metropole byzantského impéria, viedla podľa Grékov k postupnému úpadku mesta a napokon až k jeho pádu do rúk Turkov. Tí ho o 249 rokov neskôr premenovali na Istanbul.
Grécka posadnutosť pocitom obete sa úplne vymkla z rúk, keď ministerstvo kultúry vyhlásilo 14. september za Deň genocídy - na pamiatku znovudobytia mesta Izmir Turkami v roku 1923. Aj taký grécky historik, ako je Angelos Elefantis, bol nútený reagovať slovami, že jeho vláda koná ako idiot.
V poslednom desaťročí sa udiali dve skutočne hrozné genocídy, v Rwande a bývalej Juhoslávii: vopred naplánované a rozsiahle genocídy, v ktorých boli nevinní ľudia systematicky vraždení z jediného dôvodu - pre svoju etnicitu. V reakcii na to svetová komunita napokon vytvorila tribunály na postihnutie zločincov, ktorí tieto zlé skutky spáchali. Toto nové zameranie sa na genocídu súčasne spôsobilo, že každý, kto má vo svojej histórii škvrnu, sa chce k všeobecnému ťaženiu pridať.
Je pravda, že desaťtisíce nevinných Grékov, ktorí prežili celý život v západnej Anatólii, boli v roku 1922 pri dobytí Izmiru olúpené, znásilnené a zavraždené tureckými vojskami. Boli to však Gréci, kto celú záležitosť začal - inváziou do Turecka.
Na konci prvej svetovej vojny na výzvu víťazných spojencov, ktorí plánovali rozkrájať Turecko na kolónie, obsadili Gréci Izmir (predtým bol päťsto rokov pod tureckou správou) a vstúpili do vnútrozemia. Grécka armáda postúpila takmer do Ankary, než ju Turci pod vedením Kemala Atatürka porazili a zatlačili späť na pobrežie.
Grécka ortodoxná menšina v západnom Turecku utekala v panike pred tureckou odplatou, a keď počas poslednej zúfalej evakuácie Izmiru do mesta vstúpili turecké vojská, mnohých Grékov zavraždili. Asi milión tureckých občanov ortodoxnej viery sa presťahovalo do Grécka a milión po turecky hovoriacich moslimov narodených v Grécku do Turecka. Bola to nepekná, trpká záležitosť a nikto nedostal šancu zostať. Nebola to však genocída.
Novšiu paralelu ponúka nemecká invázia do Ruska v rokoch 1941 až 1945, ktorá sa skončila tým, že asi milión po nemecky hovoriacich ľudí narodený za hranicami ríše bolo vyhnaných z krajov východnej Európy, ktoré ich predkovia obývali po stáročia. Mnoho ľudí bolo zabitých a nespočetne veľa žien znásilnených, hoci väčšina osobne neurobila nič zlé. Nikto by to však nenazval genocídou.
Slová majú svoj význam a všetci strácame, ak sa tento význam zahmlieva. Použiť slovo genocída pomaly na každú veľmi zlú vec, ktorá sa stala môjmu ľudu v minulosti, bez ohľadu na to, čo ju vyvolalo, toto slovo nielen devalvuje, ale dokazuje aj neúctu k obetiam skutočných genocíd. Nemyslím si, že mnoho židov alebo Rwanďanov by považovalo grécke vyhlásenie za prijateľné.
PRE SME - GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historikom a publicistom)
