BRATISLAVA – Priaznivci i odporcovia česko-slovenskej federácie z roku 1992 sa delili a delia na viac nejednotných skupín. Aj pre sociológov je ťažké určiť, čím je daná hranica medzi priaznivcami a odporcami spoločného štátu. Aj keď obe strany hovoria, že hrany konfliktu sa už obrúsili, skúsenosť z praxe je taká, že dodnes nespolupracujú.
Medzi odporcami existujú „slepí nacionalisti, ktorí sa k rozdeleniu hlásia ako k ústrednej udalosti ich srdca“. Táto skupina dodnes vníma každú zmienku o federácii ako ohrozenie štátu.
Druhou skupinou sú priaznivci samostanosti, ktorí však mali inú predstavu o slovenskom štáte, než aký sa naozaj zrodil v roku 1993. Niektorí chceli samostatnosť len preto, že boli zástancami teórie, že dieťa treba hodiť do vody, aby sa naučilo plávať. Dieťaťom bolo Slovensko. Najdôležitejšou skupinou sú priaznivci moci, ktorým osamostatnenie momentálne vyhovovalo a v konečnom dôsledku o ňom rozhodli.
Priaznivci federácie po ôsmich rokoch väčšinou tvrdia, že hnev ich prešiel, ale úplne spokojní nie sú. Už len menšina si vraj myslí, že konflikt sa mohol skončiť inak. „Minimálne pri prechode česko-slovenskej hranice sa to však každému vynorí,“ tvrdia sociológovia.
Federalistov a zástancov samostatného štátu nedelí vzdelanie, vek, výchova ani pôvod. (fw)
