bez rodičov

Krídelník najproduktívnejšej formácie slovenskej hokejovej reprezentácie Róbert Petrovický zo svetového šampionátu v Nemecku denne telefonuje s ročnou dcérkou Kiarou-Jane. „Najkrajšie chvíle dňa. Malá už rapoce: Ocko, daj gól. Doma po nás s manželkou všetko opakuje, treba si dávať pozor, aby sme sa ani spoza rohu nepreriekli.“

Meno Kiara jej s manželkou Šárkou, bývalou tenistkou, dcérou známeho českého tréner Vladimíra Vůjteka a sestrou českého hokejového reprezentanta rovnakého mena, vybrali podľa pôvabnej hrdinky rozprávky Leví kráľ. Jane je po starej mame Jane Petrovickej, ktorá svoje vnúča nikdy nevidela ani neuvidí.

Najdlhšia cesta do Žiliny

V prítmí podzemia kolínskej arény mu pri spomienke na tragédiu zvlhli oči aj po dvanástich rokoch.

„Večer mi dala mama pusu na dobrú noc. Dodnes sa neviem zmieriť s tým, že bola posledná. Ráno o štvrtej som odchádzal vlakom do Slaného na sústredenie reprezentačnej osemnástky. V Slanom ma už čakala mamina sestra s hroznou správou. Pocítil som najväčšiu bolesť v živote. Cesta späť do Žiliny trvala určite najdlhšie v mojom živote.“

Keď Jana Petrovická vystúpila z autobusu na žilinskej výpadovke smerom na Martin, pri prechode cez cestu ju zachytilo nákladné auto. Skonala v deň svojich menín, Róbert mal šestnásť rokov, Ronald dvanásť. Odvtedy (1989) hráva Róbert v drese s číslom 39. Na pamiatku matky, ktorá mala v osudný deň 39 rokov.

V Hartforde mu siahli na číslo

Keď štvrtý rok svojou typickou húževnatosťou bojoval o stabilné miesto v tíme Hartfordu, siahli mu na jeho číslo 39. Podľa nepísaných zákonov v zámorskom hokeji nový hráč nikdy nesmie prebrať číslo služobne staršiemu. V Petrovického prípade je však symbol čísla 39 oveľa silnejší.

„Mal som ho aj v kempe na začiatku sezóny, no keď som sa po pár týždňoch vrátil z farmy späť hore, moje číslo mal známy bitkár Kelly Chase. On tiež vždy hrával s tridsaťdeviatkou, ale v iných kluboch, dovtedy som v Hartforde i na farme tri roky nosil tridsaťdeviatku. Neudržal som sa a s generálnym manažérom som si vec vydiskutoval. Vysvetlil som mu, čo pre mňa znamená číslo na drese. Sklopil oči, chvíľu sa cítil trápne a potom to zahral do autu. Súviselo to zrejme s politikou nového vedenia klubu a ja som svojho agenta požiadal o možnosť trejdu. Hneď v novembri ma vymenili do Dallasu.“

V čase, keď sa v Hartforde hrávala NHL, bol spolumajiteľom klubu bývalý svetový tenista číslo jeden Ivan Lendl. „Tenis sme si spolu nezahrali. Len dve alebo tri kolá golfu. Prvýkrát som ho stretol na nejakom turnaji celebrít v Atlante. Úplne normálny človek, hoci kým si niekoho pripustí bližšie, je trošku opatrný. Pod jeho prísnym výzorom na kurte sa skrýval niekto úplne iný. Vnímavý, prívetivý, ochotný debatovať o živote.“

Sorry, urobil som chybu

Na novom pôsobisku v Dallase začínal najprv na farme v Kalamazoo. Na jar 1996 pred svetovým šampionátom vo Viedni ho oslovil vtedajší tréner reprezentácie Július Šupler, či môže pomôcť Slovensku pri jeho prvom štarte v A-kategórii MS.

„Pred začiatkom play off ma zavolali hore do Dallasu, ale do bojov o Stanley cup som nakoniec nezasiahol. Končil sa mi kontrakt, tak som sa agenta na rovinu spýtal, či so mnou v Dallase počítajú do budúcnosti. Povedal, že veľmi nie, tak som sa zbalil a odletel som do Viedne. Tušil som, že to nie je celkom o. k., ale nepočítal som s tým, že náš manažér Bob Gainey bude taký tvrdý a začne ma zháňať po celej Európe. Po hľadaní správneho miesta v NHL som sa chcel na šampionáte prejaviť inak.“

V tíme Slovenska odohral však iba dva zápasy a na nátlak svojho zamestnávateľa, ktorý sa posťažoval aj u prezidenta Medzinárodnej hokejovej federácie Reného Fasela, sa vrátil späť do Kalamazoo, kde pokračoval vo farmárskej play off. Kus diplomatickej roboty pri zaobľovaní trecích plôch vtedy urobila osobnosť Petra Šťastného.

Po návrate do Kalamazoo ho čakala ďalšia silná skúška. „Vošiel som do kabíny, postavil som sa sám pred celý kolektív a ospravedlnil som sa. Nebolo mi všetko jedno. Povedal som, že taký je život, každý robí chyby. Chalani ma vzali späť medzi seba a ja som zato hral ako o život.“

V druhom kole play off strelil Petrovický v každom z troch zápasov proti Cincinnati gól, ale Kalamazoo nakoniec prehralo na zápasy 3:4 a vypadlo.

Zakliata NHL

„Petras“ sa deväť rokov pokúšal o stabilné miesto v tíme NHL, hoci je historicky druhým najvyššie draftovaným Slovákom. Hartford Whalers si ho vybrali v roku 1992 z deviateho miesta. Roky pendloval medzi prvým tímom a farmou, z ktorej sa zväčša rýchlo vystrieľal hore svojou produktívnosťou. Zakotviť sa mu však nepodarilo, po Hartforde a Dallase pôsobil ďalej v Saint Louis, v Tampe a uplynulú sezónu začal v New York Islanders. Neúnavný, technicky dobre vybavený korčuliar so zmyslom pre kombináciu stroskotal vždy na nepriaznivom zhluku okolností. V NHL okrem hokejových kvalít rozhodujú aj obchodné záujmy a ako v každej inej sfére života – aj vzťahy. „Podstatné je mať šťastie na spoluhráčov, ktorí vám vrátia puk. Nie som typ hromotĺka, čo hrá na vlastnú päsť. V istom období som sa dostal do prvej lajny medzi vyspelých hráčov a cítil som sa ako v rozprávke. Potom nás však rozdelili zranenia. Inokedy som doplatil na zmenu v manažmente. Keď sa niekedy pozerám na chlapcov v Žiline či v Trenčíne, tvrdím, že hocikto z nich môže hrať NHL. Potrebuje len prísť v správnom čase na správne miesto.“

V januári sa Robo rozhodol vrátiť do Európy, zo švédskeho MoDo sa dostal do pozornosti reprezentačného trénera Jána Filca.

„Nie, ešte som v NHL nepovedal posledné slovo. Dôležité je moje vnútorné presvedčenie, že na to mám. Ak by to nevyšlo, pokojne môžem pokračovať v Európe. Hrať na farme NHL ma však už neláka.“

Rodinka Petrovických má byt v Chicagu, v Trenčíne dom neďaleko Róbertových bývalých spoluhráčov z Dukly Švehlu, Daňa a Jánoša.

Jeho mladší brat Ronald mal viac šťastia. V uplynulej sezóne sa prebojoval až do prvého útoku v Calgary, no na záverečnom sústredení slovenskej reprezentácie pred MS sa sen zahrať si spolu na svetovom šampionáte bratom rozplynul. Rony neprešiel sitom výberu. Vrátil sa k Prince George za manželkou kanadského pôvodu Ashley a dvojročnou dcérou Riannon.

Z ľadu vo Vysokej nad Kysucou

Bratia Róbert a Ronald sa naučili korčuľovať vo Vysokej nad Kysucou. Otec Peter Petrovický im urobil prírodný ľad priamo pod oknom svojej zubnej ordinácie na rieke Kysuci. Synovia boli na korčuliach často vyše štyroch hodín denne. Okrem toho stihli pretekársky lyžovať na svahoch neďalekej Veľkej Rače alebo na Makove, Róbert hrával aj futbal v žilinskej štvrti Závodie.

Pre šport zapálený päťdesiatdeväťročný otec, sám bývalý futbalista, spomína: „Už ich dedo Petrovický bol v tridsiatych rokoch popredným futbalistom v Československu. ŠK Žilina bola popri bratislavskom ŠK a Užhorode dominantným tímom. Manželka Janka sa dlhé roky venovala plávaniu. Chvalabohu, naši synovia nemali nikdy čas na televíziu. Žiadne soboty, nedele pri obrazovke ako mnohé iné deti. Vždy sa ponáhľali na tréningy. Odriekali si veľa, ale nikdy sme ich nemuseli budiť. Boli jednoducho obdarení láskou k športu. Ronald odišiel do Ameriky ako šestnásťročný po troch mládežníckych tituloch. Mal šťastie, že tam natrafil na vynikajúcu rodinu, ktorá mu pomohla v boľavých chvíľach, cez vianočné sviatky a keď sa v ňom jatrili spomienky na smrť mamy. Keď odišiel do zámoria aj Robo, pochodil som s nimi Ameriku krížom-krážom. Od Roba som odskočil na návštevu k Ronymu a zase späť.“

Čo ďalej?

„Touto otázkou sa zaoberám čoraz častejšie. Nie je naliehavá, lebo pár rokov chcem ešte hrať. Cítim sa na to. Rozmýšľal som, že sa po skončení aktívnej dráhy pustím do štúdia. Lenže ja som v živote spáchal neuveri-teľnú vec – nedočítal som do konca žiadnu knihu. Otec nad tým vždy krútil hlavou. Ani toho povinného Čuka a Huka v základnej škole, z ktorých som napokon zosmolil obsah. Z diktátov som však mával vždy jednotky. Rok-dva by som si však určite odpočinul od hokeja a venoval sa výlučne rodine. V Amerike mám priateľov, ktorí by mi možno pomohli rozbehnúť sa v biznise. Zatiaľ však konkrétnu predstavu naozaj nemám. Isté je len jedno – do čoho sa pustím, to ma musí baviť a vnútorne napĺňať.“

Peter Šťastný sledoval pri včerajšej rozcvičke pred zápasom s USA v Kolíne Róberta Petrovického so spomienkou, ako sa angažoval pri jeho získaní do St. Louis po viedenských MS 1996: „Má krásne ľudské i hokejové srdce a hlboký cit. Pre život aj pre hru. Hral som s ním v útoku na MS B-kategórie v Bratislave. Keby nás aj s Mirom Šatanom neobhospodáril korčuliarsky, sotva by sa nám všetkým darilo. V NHL mal zatiaľ smolu, že viac než v sieti zvonili jeho puky na žŕdkach. Dnes je z Roba kompletne vyzretý profesionál. Teším sa, ako v krátkom čase zúročí všetky smoliarske momenty.“

VOJTECH JURKOVIČ,

Kolín