Minulý týždeň publikoval denník SME rozsiahly príspevok Brigity Schmögnerovej k problematike daní („Znižovanie deficitu a daní je spravidla nerealizovateľné“ SME 11. januára 2000). Ministerka v ňom v podstate občanom oznámila, že daňové zaťaženie je už dnes veľmi nízke a že funkcie štátu už ďalej redukovať nemožno.
Vzhľadom na závažnosť a najmä jednostrannosť mnohých tvrdení a prezentovanie mnohých mýtov v uvedenom príspevku chce Združenie daňových poplatníkov vyvrátiť jej mýty.
Mýtus prvý: Po nižších daniach volajú populisti
B. Schmögnerová si dala veľmi záležať na tom, aby zástancov zníženia daňového zaťaženia vykreslila ako extrémistov, čoho dôkazom je slovník, ktorý používa. Slovné spojenia ako „pravicový populizmus“, „daňový populizmus“ či „ultraliberálne prístupy“ majú za cieľ postaviť jej oponentov na okraj názorového spektra. Jej snaha je však márna, pretože v otázkach zníženia daňového zaťaženia nie je v spore s nejakými populistami ani extrémistami, ale so všeobecnými rozhodujúcimi svetovými trendmi v oblasti daňovej politiky a najmä so zdravým rozumom. B. Schmögnerová je sama populistkou, pretože obhajuje existenciu štátu v jeho dnešnom rozsahu napriek tomu, že veľmi dobre vie, resp. ako ministerka financií by to aspoň mala vedieť, že je neufinancovateľný.
Mýtus druhý: Slovensko razantne znižuje dane
Napriek tomu, že vláda SR sa vo svojom programovom vyhlásení zaviazala znížiť daňové zaťaženie, v skutočnosti sa tak nedeje. Dôkazom toho je aj analýza celkového finančného zaťaženia, ktorú vypracovalo Združenie daňových poplatníkov Slovenska. Toto zaťaženie, vyjadrené ako pomer výdavkov verejného sektora (meraných metodikou Medzinárodného menového fondu) k HDP, dosiahlo na Slovensku v minulom roku 44,7 %. Podľa schváleného štátneho rozpočtu na rok 2001 dosiahne toto zaťaženie v SR výšku 46,2 %, čo je zvýšenie o 1,5 percentuálneho bodu.
V článku kladie ministerka dôraz na to, že „Slovensko razantne znižuje dane“, pričom sa odvoláva najmä na zníženie daňového zaťaženia právnických osôb. Odhliadnuc od toho, že sa paradoxne udialo napriek jej tuhému odporu, jej argumentácia, podľa ktorej je dnes v SR jedno z najnižších zaťažení právnických osôb (sadzbou 29 %) spomedzi štátov OECD, je nekorektná. Materiály MF SR, o ktoré sa ministerka Schmögnerová zjavne opiera, vždy účelovo uvádzajú len najvyššiu sadzbu tejto dane v jednotlivých štátoch OECD a nevšímajú si ich celú štruktúru, respektíve spôsob a rozsah definovania konkrétneho daňového základu, t. j. efektívnu mieru zdanenia.
Ministerka Schmögnerová pritom ani slovom nespomenula zvýšenie daní a ďalších povinných poplatkov a odvodov, ktoré sa udialo v minulom období: napr. zvýšenie sadzby DPH zo 6 na 10 % a zavedenie dovoznej prirážky, ktorá je v podstate dodatočnou daňou, zvýšenie cestnej dane, zavedenie nenávratnej zrážkovej dane z úrokov pre právnické osoby a zavedenie dane z úrokov v cudzej mene či zvyšovanie odvodov do Sociálnej poisťovne. Všeobecne známe sú snahy o zavedenie daní nových (príkladmi sú ňou navrhovaná daň z motorových vozidiel). Už z minulosti sú známe prístupy ministerky Schmögnerovej k daňovej politike, keď vo vláde pána Moravčíka presadila zvýšenie sadzby DPH na 25 %. Ďalším príkladom je povinné platenie za STV a Slovenský rozhlas, na ktoré v súčasnosti občania doplácajú duplicitne - často úbohá kvalita týchto inštitúcií je financovaná jednak z našich daní a zároveň aj z povinných koncesionárskych poplatkov. Typickým príkladom nesprávneho chápania daňovej spravodlivosti je preferovanie neplatičov daní pred tými, ktorí poctivo platia dane. Neplatiči daní mohli zaplatiť svoje nedoplatky dlhopismi FNM za zvýhodnených podmienok.
Mýtus tretí: Vyššie dane na úkor „blahobytu“
B. Schmögnerová sa odvoláva na slovenskú ústavu, ktorej rámec podľa nej návrhy na redukciu úlohy štátu prekračujú. B. Schmögnerová veľmi dobre vie, že ústavy sú dokumenty, ktoré najmä v európskych krajinách, na ktoré sa tiež odvoláva, sú priam zamorené formuláciami, ktoré sú deklaratívnej povahy, a tzv. sociálnymi právami, ktoré do svojich ústav prebrali aj transformujúce sa ekonomiky. Keďže však v týchto ekonomikách nemajú adekvátnu oporu v ich výkonnosti, zákonite to vyvoláva napätie medzi želaním na jednej strane a skutočnosťou na strane druhej. Časť politikov vždy bude argumentovať, že ekonomická realita sa musí prispôsobiť našim želaniam vyjadreným v ústave. Tomu sa hovorí populizmus v najčistejšej podobe. Zodpovedný politik by však mal zastávať práve opačný postoj: naše želania je potrebné zreálniť podľa možností ekonomiky.
B. Schmögnerová si po nastolení falošnej dilemy „zníženie daní alebo obmedzenie štátu blahobytu“ ako „reformná“ ministerka vyberá udržanie štátu „blahobytu“. Táto dilema je falošná nielen preto, že onen štát „blahobytu“ na Slovensku znamená predovšetkým nevyhovujúci systém zdravotníctva a školstva, „slepú“ sociálnu sieť či bankrotujúci dôchodkový systém. Uvedená dilema je však falošná najmä preto, že Slovensko nestojí pred voľbou, či uprednostniť nižšie dane alebo zachovanie štátu „blahobytu“, ale či bude naďalej používať len jeho nepriame financovanie prostredníctvom daní s jeho nevýhodami (ak vo vzťahu napr. občan a lekár alebo občan a učiteľ platí tretia strana, teda štát, poskytovateľ služby - napr. lekár či učiteľ - nie je bezprostredne zainteresovaný na poskytovaní čo najlepších služieb a ich spotrebiteľ - občan - nemá žiadne bezprostredné „páky“ na kontrolu kvality) alebo prejde vo väčšej miere na financovanie priame prostredníctvom priamych platieb aj s jeho výhodami (možnosť občana ako spotrebiteľa dohliadnuť na to, aby za svoje peniaze dostal adekvátnu protihodnotu v podobe kvalitnej služby a motivácia poskytovateľa na získanie odmeny adekvátnej jeho kvalitám či šetrenie na svoj vlastný dôchodok namiesto dôchodkov iných). Pokiaľ je nám známe, takto problém „reformná“ ministerka nielenže nikdy neformulovala, ale ho tak ani nevníma. Realizácia návrhu väčšieho použitia priameho financovania by tak zvýšila efektívnosť použitia vynakladaných prostriedkov, pomohla by občanom uvedomiť si, že aj tieto služby niečo stoja (majú svoju cenu) a skoncovala by s chimérou, že niečo je „bezplatné“ či zadarmo.
Úvahy ministerky vychádzajú z prekonaných teórií
Zastarané úvahy ministerky Schmögnerovej o stabilizačnom účinku progresívnych daní na ekonomiku vychádzajú z dávno vyvrátených pseudokeynesovských teórií, ktoré sa stali základom celej socializačnej a redistribučnej politiky napr. britských labouristov v 50. až 70. rokoch 20. storočia, so všetkými známymi negatívnymi ekonomickými dôsledkami v podobe stagnácie a vysokej inflácie. Navyše progresivita zdanenia - najmä v transformačných ekonomikách - paradoxne ešte viac neutralizuje a devalvuje akékoľvek rovnostárske ciele prerozdeľovania prostredníctvom verejných financií, o ktoré má ministerka pri jej neustálom zdôrazňovaní rozdielov medzi zdaňovaním fyzických a právnických osôb takú veľkú starosť.
Pani ministerka však vo všeobecnosti dáva najavo, že stabilizácia verejných financií v jej podaní predstavuje skôr zvýšenie príjmov štátneho rozpočtu než zníženie jeho výdavkov. To je pre občanov ako daňových poplatníkov nesporne varovný signál.
Dôsledky vysokého daňového zaťaženia na Slovensku
Vysoké daňové zaťaženie na Slovensku a príliš nákladné hospodárenie verejného sektora prinášajú so sebou nasledovné dôsledky:
- zníženie disponibilných zdrojov občanov a podnikov,
- neefektívne prerozdeľovanie veľkého objemu prostriedkov cez verejné financie,
- neefektívne nakladanie s týmito prostriedkami,
- veľký priestor na korupciu,
- obchádzanie platenia daní,
- zneužívanie daňového a príspevkového systému úzkymi skupinami ľudí na úkor ostatných,
- sústavné odkladanie systémových opatrení.
Na základe vymenovaných argumentov Združenie daňových poplatníkov Slovenska od jednotlivých ministrov vlády očakáva, že nebudú zdôvodňovať nemožnosť zníženia daní, ako to predviedla ministerka financií, ale, naopak, budú prichádzať s návrhmi, ktoré to umožnia. Tou skutočnou reformou je zníženie daňového zaťaženia, ktoré umožní ponechať občanovi prostriedky, ktoré si zarobil svojou prácou, v jeho vlastných rukách, aby s nimi mohol naložiť podľa vlastného uváženia.
Jednou zo základných systémových chýb je skutočnosť, že na Slovensku môže exekutíva veľmi ľahko dosiahnuť zvýšenie daní a občania nemajú bezprostrednú a účinnú možnosť obrany (s výnimkou možnosti vysťahovať sa). V tejto súvislosti B. Schmögnerová konštatuje: „Je len dobré, že Ústava SR neumožňuje uskutočniť referendum o daniach.“ Toto konštatovanie by bolo úsmevné, ak by jeho autorkou nebola práve ministerka financií. Ak štát chronicky nie je schopný zodpovedne zostaviť štátny rozpočet a znížiť dane, čo je slovenský prípad, musia mať občania možnosť svojich volených zástupcov k tomu donútiť. Ak štát nemá v tomto smere jednoznačný limit, musí mať napríklad aspoň limit zákonom stanovenej neprípustnosti deficitu svojho rozpočtového hospodárenia.
Združenie daňových poplatníkov Slovenska je členom celosvetovej asociácie združení daňových poplatníkov, združujúcich milióny členov. Bude vyvíjať aktivity smerujúce k zvýšeniu znalostí občanov o problematike daňového systému. Väčšina daňových poplatníkov má nárok na to, aby štátni úradníci, ktorých platíme, zodpovedne zostavovali štátny rozpočet, ako aj rozpočty celého okruhu verejných financií, a efektívne nakladali s peniazmi daňových poplatníkov. Dlhodobým cieľom združenia je presadiť vyrovnaný štátny rozpočet pri znižujúcom sa daňovom zaťažení.
Združenie daňových poplatníkov Slovenska
