Tak a už to tu máme zasa. Prichádza nový americký prezident a Európa je nervózna. Rozozná Arles od Elby? Bude ním navrhovaný národný protiraketový systém znamenať rozdelenie európskeho a severoamerického systému obrany? Stiahne americké jednotky z Balkánu a nechá nám toto krásne dieťa na krku? Bude izolacionistom, unilateralistom alebo bude jednoducho nezainteresovaný?

Ako často sme to už zažili. Spomínate si na zdesený chór, ktorý vítal Ronalda Reagana? A predtým Jimmyho Cartera. Jediný nový prezident, z ktorého Európa neznervóznie, je ten, ktorého už pozná. Podľa možnosti ako súčasného prezidenta (Clinton, v druhom volebnom období) alebo ako viceprezidenta (George Bush senior). To je spolu s niektorými špecifickými obavami z nevedomosti v oblasti medzinárodných vzťahoch dôvod, prečo by boli európske vlády zrejme dali prednosť Alovi Gorovi. Známe zlo je menšie zlo…

Mnohé z predbushovských obáv Európy sú staré a obľúbené - neznalosť, rozkol, zrušenie záväzkov. A ich vyslovovanie pripomína jeden z rituálov transatlantického kmeňa. Je však rozumné spýtať sa, či je tentoraz táto udalosť niečím odlišná. Odlišná nie konkrétnou charakteristikou zvoleného prezidenta Georgea Busha juniora a jeho hlavných poverencov a poradcov, ale dejinnou situáciou.

Jednou z najpozoruhodnejších vecí minulého desaťročia bol fakt, že do európskych záležitostí boli USA zapletené rovnako na začiatku ako na konci. Skutočne. V roku 1999 sa Severoatlantická aliancia rozšírila a viedla prvú vojnu vo svojej histórii o odľahlý kút Európy. Prečo je to pozoruhodné? Lebo väčšina aliancií v dejinách sa rozpadla po porážke spoločného nepriateľa.

Spojené štáty z Európy odišli skoro po porážke prvého spoločného nepriateľa v roku 1918. Počas 2. svetovej vojny sa vrátili iba preto, že spoločný nepriateľ sa objavil v ešte hrozivejšej podobe. Na starom kontinente potom ostali (po pokusoch odísť) vďaka novému spoločnému nepriateľovi: sovietskemu komunizmu a jeho spojencom. Keď umrel aj tento pes, niektorí predpovedali zánik nielen NATO, ale aj celého Západu.

„Politický Západ nebol pojem prirodzený, ale veľmi umelý,“ napísal Owen Harries, skúsený editor časopisu The National Interest, v roku 1993. „Jeho vznik si vyžiadala prítomnosť životunebezpečného, otvorene nepriateľského Východu. Možno silne pochybovať, že by (Západ) prežil zánik tohto nepriateľa.“ Nech je, ako chce, Západ nejakou záhadou prežil - až dosiaľ.

Dalo by sa však argumentovať, že také hlboké zmeny v štruktúre geopolitiky si proste vyžadujú čas, aby prenikli do povedomia. Koniec koncov, až na summite Európskej únie v Nice v decembri minulého roku EÚ zbadala, nakoľko sa rovnováha síl medzi Francúzskom a Nemeckom presunula smerom k väčšiemu, zjednotenému Nemecku.

Na jednej strane Atlantiku máme Európu, ktorá akoby sa vydala vlastnou cestou. Hlavná skupina štátov má už aj spoločnú menu a väčšia skupina chce zjavne založiť dokonca aj spoločnú armádu.

Na druhej strane máme nového amerického prezidenta, ktorý nemá o Európu hlboký osobný záujem. Ministra zahraničia (Collina Powella), ktorý by podľa vlastnej vojenskej doktríny asi neviedol kosovskú vojnu. A poradkyňu národnej bezpečnosti (Condoleezu Riceovú), ktorá napísala, že v zahraničných záležitostiach sa USA musia riadiť vlastnými štátnymi záujmami. Európa a Amerika majú rozdielne pohľady - aký je však recept na vyriešenie sporu?

Je pravda, že na oboch brehoch Atlantiku sa povedú spory. Na európskej strane pôjde o spor medzi starou gaullistickou etatistickou koncepciou Európy ako superveľmoci a rivala Spojených štátov a liberálnejšou atlantickou víziou. Na americkej strane, ak tomu dobre rozumiem, pôjde skôr o spor medzi viac unilateralistickou a viac multilateralistickou víziou úlohy Spojených štátov vo svete. Bod, kde sa tieto dve debaty pretnú, môže sám osebe vyvolať ostrý spor. Náznak sme už videli v zbytočne podráždených výmenách názorov na projekt európskej jednotky rýchleho nasadenia.

Vieme si predstaviť búrlivý prvý rok - čo by nebolo ničím novým v dejinách transatlantických vzťahov. Stavil by som však peknú sumičku na to, kam to nakoniec povedie: k pokračovaniu partnerstva. Prečo?

Po prvé, existuje hlboký základ spoločnej histórie, kultúry a hodnôt. Vo svete čoraz globalizovanejšom a čoraz vedome multikulturálnejšom sa takéto zdieľanie zdôrazňuje. „Zrážka civilizácií“ Samuela Huntingtona má mnoho nedostatkov, ale v tomto má nepochybne pravdu: že neexistujú oddelené „civilizácie“, európska a severoamerická.

Po druhé, existujú zvyky a inštitúcie spolupráce, vybudované v priebehu vyše päťdesiatich rokov - a v prípade Veľkej Británie a Ameriky dokonca šesťdesiatich. Keď Busha v šou Oprah Winfreyovej požiadali, aby menoval svoju obľúbenú historickú postavu, povedal - Churchill. Jedno je isté - jeho hlavní poverenci pre zahraničnú politiku nepochybne majú skúsenosti s alianciami.

Po tretie, a to je veľmi dôležité, ide o to, ako sa diskusia uchytila v Európe, čo podľa mňa jasne ukazuje na smerovanie skôr k liberálnej, atlantickej verzii než odklon od nej. Tomu napomáha väčšie nasadenie Blairovej Británie v Európe, väčšia váha Schröderovho Nemecka a nadšenie nových uchádzačov, napríklad Poľska, pre všetko „euroatlantické“. Dokonca ani gaullistický prezident Francúzska teraz vážne nepredstiera, že by mohol mať európsku armádu nezávislú od NATO.

Po štvrté, stále existujú spoloční nepriatelia v širšom svete, hoci oveľa menej monolitní: teroristi, medzinárodní obchodníci s drogami, chudoba (za následok má migráciu a utečenecké tlaky na bohatý svet), AIDS a osamotené diktatúry.

Nakoniec - existujú spoločné úlohy a konkurenti, z ktorých je z dlhodobého hľadiska určite najdôležitejším Čína. Ak je nová Bushova administratíva náchylná považovať Čínu za „strategického konkurenta“ skôr ako „strategického partnera“, tým viac potom potrebuje strategických spojencov.

Takže geopolitický kontext tohto prechodu k novej prezidentúre USA je skutočne veľmi odlišný od predošlých. No prinajmenšom pre transatlantické vzťahy nemusí byť výsledok koniec koncov až taký odlišný. Ako vravievali v starej východnej Európe - „nové sa vracia“.

TIMOTHY GARTON ASH, Oxford