zainteresovaným v tejto hre záležalo najmä na výsledku. Ten už je známy, lebo Pavol Hamžík musel svoju funkciu opustiť, a tak hrozí, že sa k tomu, z čoho vlastne celá kauza vzišla, už nebudú vracať ani politici, ani médiá. Pritom ide o ukážkový prípad, ktorý odhaľuje, k čomu dôjde, ak sa zodpovedný politik voči svojim partnerom nespráva ako k partnerom. Pavol Hamžík sa tak nesprával ani voči verejnosti, ani voči kolegom vo vláde, ani voči Európskej únii.

Dňa 12. marca 2001 pani Zuzana Tóthová, manželka Rolanda Tótha, riaditeľa odboru zahraničnej pomoci na Úrade vlády SR, napísala trojstránkový list, ku ktorému priložila vyše sedemdesiatstranovú „dokumentačnú“ prílohu. Na druhý deň ho dostal vicepremiér Hamžík, premiér Dzurinda i priamy nadriadený jej manžela. Výsledok jej námahy sa dostavil okamžite. Na návrh Pavla Hamžíka vedúci Úradu vlády SR Tibor Tóth okamžite odvolal svojho menovca Rolanda z funkcie riaditeľa odboru a kauzu oznámil Policajnému zboru SR. Dňa 15. marca už Roland Tóth nebol ani zamestnancom Úradu vlády.

Nevyužitá prvá šanca

Táto rekordná rýchlosť je pozoruhodná najmä z toho hľadiska, že dovtedy vicepremiér Hamžík od každého, kto upozorňoval na čudné aktivity riaditeľa odboru, žiadal dôkazy. Keď ho pred rokom jeho kolega Csáky listom upovedomil, že s Rolandom Tóthom nie je všetko v poriadku, Hamžík mu rovnako písomne odpovedal, že ak má dôkazy, nech ich predloží. A ústne ešte dodal, že by SMK nemala na seba pútať pozornosť vecami, ktoré nie sú opodstatnené. Vicepremiér teda nevzal vážne upozornenie svojho kolegu, ale listu manželky Rolanda Tótha uveril na slovo, lebo konal tak rýchle, že si nemohol ani jedno z obvinení zodpovedne preveriť. Tí, čo ich teraz preverujú, teda orgány činné v trestnom konaní, ani po niekoľkých týždňoch intenzívnej práce nemajú v rukách dostatok dôkazov, aby mohli začať trestné stíhanie.

Faktom však je, že obsah listu i priložená dokumentácia vierohodne svedčia o tom, že Roland Tóth úzko spolupracoval s jemu blízkymi firmami, ktorým pomáhal, aby sa stali účastníkmi tendrov Európskej komisie a boli v nich úspešné. A podľa dokladov osobne profitoval i z toho, že lukratívne zákazky na prekladateľské práce dostávala s ním spriaznená firma. Už samotné dôvodné podozrenie, že Roland Tóth pomáha svojimi znalosťami, kontaktmi i radami vybraným firmám, bolo dostatočným dôvodom na to, aby šéf odboru zahraničnej pomoci musel okamžite zo svojho postu odísť.

Ak by Pavol Hamžík považoval verejnosť, vládu i Európsku úniu za svojich partnerov, pred ktorými nemá čo skrývať, lebo všetko, čo robí, je transparentné a obhájiteľné, potom by o odvolaní Rolanda Tótha i jeho dôvodoch sám bez okolkov informoval. Ak mohol verejnosti na konci apríla povedať, že v kauze „ide o podozrenie zo zneužitia funkcie, zo zneužitia informácií, o podozrenie, že Roland Tóth vyvíjal podnikateľskú činnosť napriek tomu, že je to v rozpore s jeho pracovnou zmluvou“, to isté mohol povedať aj na konci marca. Lenže on celých pätnásť dní mlčal, a tak sa ozvali iní.

Vraj až 60 percent

Dňa 30. marca 2001 vyšiel v denníku Pravda článok, z ktorého sa verejnosť dozvedela, že Roland Tóth bol odvolaný „pre podozrenie z neoprávneného obohacovania, súvisiace s funkciou“. Na otázku redaktorky Gabriely Kaliskej, o čo vlastne ide, vedúci Úradu vlády SR Tibor Tóth povedal, že štúdium dokumentov, ktoré zaslala manželka bývalého riaditeľa odboru, potvrdilo ich dôveryhodnosť a naznačilo, že prišlo ku korupcii, ktorú však šéf úradu nešpecifikoval. Na druhý deň redaktorka požiadala o stanovisko podpredsedu vlády Hamžíka. Ak už nie z vlastnej vôle tak aspoň po otázke novinárky dostal znovu príležitosť verejnosť dôkladne informovať o tom, čo sa stalo. Hamžík ju znovu nevyužil, lebo vo svojej odpovedi iba uviedol, že riaditeľa odboru zbavil funkcie „z dôvodu podozrenia zo zneužívania pracovného postavenia“. A dodal, že v priebehu preverovania celej kauzy príslušnými policajnými orgánmi nebude prípad komentovať.

To, čo neposkytol on, ponúkol redakcii nemenovaný „dôveryhodný zdroj“. Podľa neho Roland Tóth bral finančné provízie za to, že dokázal zabezpečiť kvalitné vypracovanie projektov, aby spĺňali kritériá EÚ. Potom vraj zo svojej funkcie zabezpečoval, aby tender na realizáciu schválených projektov vyhrali ním protežované firmy, za čo znovu inkasoval peniaze. Dostával ich údajne aj od zainteresovaných domácich i zahraničných expertov, ktorí mu boli vďační, že práve oni mohli poskytnúť svoju odbornú pomoc. A cez nastrčené osoby profitoval aj z množstva prekladateľských prác, ktoré sa museli odviesť v každom konkrétnom prípade pomoci. Nemenovaný zdroj povedal o Rolandovi Tóthovi aj nasledovnú hrôzostrašne znejúcu vetu: „Za obdobie svojho pôsobenia mal z pomoci poskytovanej Slovensku prostredníctvom Európskej komisie prísť až k 60 percentám peňazí z troch miliárd korún.“

V každej inej krajine by takáto veta obrátila svet hore nohami. Na Slovensku jej nikto nevenoval väčšiu pozornosť, aj keď ju denník ešte niekoľkokrát zopakoval. Nevšímala si ju koalícia, ale ani opozícia. Bez povšimnutia ju nechal dokonca aj šéf Smeru. Ak sa podpredseda Hamžík spoliehal na dobrú znalosť miestnych pomerov a na to, že tu kauza po niekoľkých dňoch zahynie tichou smrťou, spoliehal sa právom. Na Slovensku je to naozaj tak. Lenže jeho problémy pokračovali, lebo v zahraničí čítajú slovenskú tlač inak ako my miestni.

Korupcia, ale inak všetko v poriadku

Eneko Landaburu, šéf Generálneho riaditeľstva Európskej komisie pre rozšírenie, poslal 6. apríla 2001 list slovenskej vláde. So všetkou vážnosťou v ňom žiadal o podrobné vysvetlenie tých informácií, ktoré sa objavili v tlači a týkali sa údajného zneužívania fondov. Chcel predovšetkým dostať jasnú odpoveď na otázku, či to, čo sa dialo na odbore zahraničnej pomoc Úradu vlády SR, malo negatívny vplyv na peniaze únie, poskytnuté v rámci programu Phare. Hneď v ten istý deň dal pán Landaburu príkaz vedúcemu Delegácie EK v Bratislave Walterovi Rochelovi, aby pozastavil procedúru umožňujúcu čerpať ďalšie prostriedky z programu Phare a ISPA.

List pána Landabura dostal na stôl podpredseda vlády Pavol Hamžík. Dostal tým zároveň tretiu možnosť, aby domácu i zahraničnú verejnosť, svojich partnerov vo vláde i v Európskej komisii oboznámil so skutkovým stavom tejto záležitosti. Stačila na to jedna dôkladná tlačovka, počas ktorej by vysvetlil, prečo bol Roland Tóth odvolaný, akých prešľapov sa mohol dopustiť, prečo na to reagovala Európska komisia a čo znamená pozastavenie schvaľovania tendrov a podpisovania nových kontraktov v rámci programu Phare. Okolnosť, že o obsahu listu a pozastavení tendrov i nových kontraktov neinformoval ani len svojich kolegov vo vláde, svedčí o tom, že aj na medzinárodnom fóre pokračoval v typicky slovenských praktikách ututlávania a zametania špiny pod koberec.

Podpredseda vlády navidomoči strácal odhad i zdravý úsudok, lebo síce vypracoval a v mene vlády do Bruselu odoslal požadované vysvetlenie, ale na stretnutie, na ktorom mal podať vysvetlenie k svojmu vysvetleniu, sa nedostavil. Dal prednosť veľkonočným povinnostiam.

Bol to šéf Úradu vlády SR, kto si 20. apríla 2001 na rokovaní s bratislavskou delegáciou vypočul, že Európska komisia nie je s vysvetlením, ktoré jej poskytol podpredseda slovenskej vlády, celkom spokojná. Európska komisia i jej miestna delegácia totiž poukázali na hlavný rozpor Hamžíkovho „vysvetlenia“ – za to, čoho sa Roland Tóth dopustil v úrade ako šéf odboru zahraničnej pomoci, podpredseda vlády i vedúci jej úradu podali na neho trestné oznámenie. Zároveň ale tvrdili, že nič nenasvedčuje tomu, že boli dotknuté výberové konania a že prostriedky z predvstupových fondov zneužité neboli. Ide o zjavný rozpor, ktorý naozaj nie je ľahké vysvetliť.

Tento rozpor napokon priviedol Pavla Hamžíka k tomu, že postupom času aj on začal obhajovať Rolanda Tótha. Ešte ako podpredseda vlády povedal, že zo šiestich firiem, ktoré pani Tóthová vo svojom liste označila ako podozrivé zo zneužívania predvstupovej pomoci, sa na tendroch EÚ štyri nezúčastnili, piata je síce „v konzorciu Európskej komisie, ale cez talianske firmy a ďalšia prišla do styku len s určitou sumou za prekladateľskú činnosť“. Ak je tak, potom vzniká logická otázka, prečo vlastne Hamžík Tótha odvolal a ešte naňho podal aj trestné oznámenie?

Až do 26. apríla 2001 mal podpredseda vlády svoj osud vo vlastných rukách. Potom svitol deň, keď už na udalosti nemal žiadny vplyv.

Škandál, ktorý vypukol

V ten deň hovorca Európskej komisie Jonathan Faull vyhlásil: „Na Slovensku sa vyskytol problém súvisiaci s vyšetrovaním konfliktu záujmov a so skutočnosťou, že riaditeľ, ktorý bol zodpovedný za časť týchto záležitostí, bol odvolaný.“ A potom povedal vetu, ktorá mala ťažké následky: „Zatiaľ sme skutočne pozastavili tendre a platby do Slovenskej republiky.“ A hoci už v ten istý deň Dirk Meganck, hlavný vyjednávač únie so Slovenskom pre TASR povedal, že došlo len k pozastaveniu prebiehajúcich a nových výberových konaní a podpisovaniu nových kontraktov, že staré projekty spolufinancované peniazmi EÚ nie sú zasiahnuté, vo svetových denníkoch predovšetkým britských sa objavili články, že Slovensko je vôbec prvou krajinou, ktorej únia zastavila predvstupovú pomoc. Niektorí autori dospeli až k záveru, že postihnutá krajina tým stratila akúkoľvek šancu priradiť sa k svojim susedom z Visegrádskej štvorky a dostať sa medzi štáty, ktoré budú prijaté do únie v roku 2004. Na druhý deň síce Faullova kolegyňa – aj to až na druhý pokus – upravila informáciu o zastavení zahraničnej pomoci pre SR na pravú mieru, ale na Slovensku to nijako neovplyvnilo obrovskú vlnu pobúrenia nad stratou dobrého mena a medzinárodnej prestíže krajiny.

Opoziční politici, ktorí si takmer mesiac Rolanda Tótha a ani jeho kauzu nevšímali, prejavili maximálnu horlivosť a sväté rozhorčenie. Médiá sa k nim pridali. Vlna kritiky, ktorá mala podobu cunami, veľmi znepokojila bruselské inštitúcie. Redaktor Robert Hajšel, ktorý v hlavnom meste Belgicka pracuje už dlhé roky, postrehol, že keď slovenské opozičné strany začali požadovať nielen hlavu vicepremiéra, ale aj odchod celej vlády, zodpovední činitelia Európskej komisie sa rozhodli situáciu upokojiť. Podľa Hajšela nie je vôbec náhoda, že „iba 29 hodín po potvrdení takmer mesiac trvajúcich sankcií voči SR pristúpil E. Landaburu k ich odvolaniu“. To bol príspevok činovníkov únie a komisie k tomu, aby Dzurindova vláda stabilizovala situáciu, lebo alternatíva, ktorá by nastúpila po jej páde, určite viac desí Brusel ako kraje a regióny Slovenska.

Napriek priazni a dobrej vôli, ktorej sa napriek všetkému teší dnešná vláda, únia nemôže ignorovať vlastné zásady a normy. Preto Úrad Európskej komisie na boj s podvodmi (OLAF) vyslal do Bratislavy svoju misiu. Ak jej vyšetrovanie odhalí nezrovnalosti pri narábané so zdrojmi EÚ, únia si vyhradzuje právo chrániť svoje záujmy. Je zrejmé, že by sa to citeľne dotklo záujmu Slovenskej republiky o čo najskoršie členstvo v nej. Dôsledky spôsobu vládnutia dnešnej koalície by sa tak do značnej miery podobali na dôsledky vládnutia tretej Mečiarovej vlády.

Dnes sme všetci múdri?

Kolega Igor Stupňan dal odvolávanému vicepremiérovi otázku, ktorá zisťovala, či zreflektoval chybu, pre ktorú musel z funkcie odísť. Podpredseda vlády mu odpovedal: „Iste. Dnes sme všetci múdri. Aj ja som múdry, ale treba si uvedomiť, z čoho tá kauza vznikla. Prišla chybná informácia o zastavení zahraničnej pomoci. Ak sa urobila škoda v zahraničí, ja som ju neurobil. Nie som zodpovedný za vyjadrenia hovorcu Európskej komisie, za správu agentúry Reuters.“ Z tejto odpovede jednoznačne vyplýva, že Pavol Hamžík zostal aj po škandále tým, čím bol pred ním. Činiteľom, ktorý namiesto toho, aby verejnosť, slovenskú vládu i Európsku komisiu považoval za partnerov, s ktorými spolupracuje na dobrej veci, sa k nim správal ako k neprajníkom, pred ktorými treba všetko tajiť a ututlávať.

Otázka, či ide len o osobnostnú nedostatočnosť politika, alebo či mal aj iný dôvod na svoje konanie, ktoré ho pripravilo o miesto vo vláde, zostáva ešte otvorená. V každom prípade Hamžíkovo odvolanie môže byť výstrahou a poučením pre všetkých jeho bývalých kolegov, ktorí si myslia, že hra na skrývačku na Slovensku spoľahlivo predlžuje politickú kariéru. Pavlovi Hamžíkovi ju totiž navždy zlikvidovala.

MARIÁN LEŠKO