Pokusy nezaplatiť v hypermarkete sa zvyčajne končia vreskom alarmu. Nepomôžu ani slzy, ani reči o ťaživej sociálnej situácii, potvrdenie o kleptománii má silu vysvetlenia, ale nie odpustku. Občan ušetrí veľa času a nervov, ak načas platí dane, odvody do sociálnej či zdravotnej poisťovne, poplatky za televíziu… Všetky inštitúcie sú mimoriadne svižné, pokiaľ ide o vymáhanie malých dlžôb, kvôli 27,50 Sk sa dokážu až neuveriteľne zmobilizovať, čím popierajú všetky tvrdenia o malej akcieschopnosti. Ad absurdum je niekedy korešpondencia o dlhu drahšia ako „zisk“, ale to je obeť poriadku a spravodlivosti. Platiť sa musí, zákon je zákon. Tak je to správne.
Súkromnú firmu, ktorá neplatí za telefón, elektrinu, plyn a čokoľvek iné, čaká ťažký život a zoznámenie s exekútorom alebo aj sudcom. Veritelia si nenechajú brnkať po nose a dožadujú sa peňazí. Výsledkom býva koniec existencie podniku. Na Slovensku sa darí prazvláštnej logike. Občan neplatič je zloduchom, manažéri zadlženej firmy sú alebo babrákmi, alebo tunelármi. O neplatiacom štáte to neplatí. Verejnoprávne inštitúcie a štátne podniky sa k štátu správajú ako k veľmi blízkemu príbuznému, pozhovejú, nemôžu predsa zdierať štát, ktorý je pre občanov vlasťou. Milióny a miliardy napokon aj tak zaplatia občania, ibaže bez pocitu vlastenectva.
Nápad, aby sa napríklad verejnoprávnej televízie netýkala hrozba exekúcie, nie je dobrý ani pre televíziu. Všetci musia spozornieť a dávať si pozor, aby chránenému exotovi nedali ani ceruzku, kým nemajú potvrdenú platbu. Také pohodlie je drahšie ako drahé.
Sociálna poisťovňa eviduje niekoľkomiliardové dlhy železníc. Vyzerá to, že na Slovensku treba dlhovať veľa, aby sa dalo prežiť, lebo železnice žijú. Nie síce bohvieako, ale žijú. Kým oveľa menej zadlžení občania chodia do práce električkou, manažéri neplatiacich štátnych a pološtátnych firiem a inštitúcií v klimatizovaných limuzínach. (A teraz si „majitelia“ značiek Audi a BMW pomyslia: Toľká demagógia! Aj by možno bola, keby sa starali o „svoje“ firmy tak ako o seba.)
Nemocnice dlhujú za elektrinu a svietia, lebo veď ide o život. Verejnoprávna televízia má dlh v telekomunikáciách a vysiela, lebo veď ide o verejnú službu… Všetko sa dá vysvetliť poznaním, že štát nemá peniaze. Začarovaný kruh je však iba obyčajnou haluzou s dvoma koncami s rovnakým menom - neefektívnosť.
Posolstvo je jednoduché. V hypermarkete sa treba tváriť ako štát. Ibaže nik iný ako štát to nedokáže.
EDUARD ŽITŇANSKÝ
(Autor pracuje v Inštitúte pre ekonomické a sociálne reformy INEKO v Bratislave)
