Prvý máj 2001 - svet spomínal, bil sa, spieval, tancoval, oslavoval. Sviatok práce mal tento rok rôzne podoby, no vo väčšine prípadov ich spájal spoločný menovateľ: boj proti kapitalizmu, manifestácie „za život v spoločnosti, nie v ekonomike“. Hlavným argumentom manifestujúcich sa na škodu veci nestali diskusie, ale demonštrácia sily más. A tak sa v Londýne, Berlíne či Sydney stavali a zapaľovali barikády, blokovali sa cesty a vchody do akciových búrz.
Slovensko za touto tragikomickou fraškou vôbec nezaostalo. V čase, keď vláda len niekoľko dní pred Sviatkom práce riešila problém rekordne vysokej nezamestnanosti, sa minister práce Peter Magvaši opaľoval na „juhu severnej pologule“. Hoci o detaily sa s verejnosťou nepodelil, je zrejmé, že bronz nechytal v rovníkovej Afrike. Aby však čierny Peter neostal v jeho rukách, novinárom sa zdôveril, že vôbec nevedel, že vláda má na programe riešenie najpálčivejšieho problému slovenskej ekonomiky, ktorý neskôr označil za výsledok „nie celkom vydareného vládnutia“.
Približne rok pred voľbami je už aj politikom jasné, že problém nezamestnanosti sa bude už definitívne spájať s hospodárskou politikou súčasnej vlády. Na žiadny zázrak čakať nemôžu. Volajú preto po osvedčených, no otrávených zbraniach: Prácu pre každého! S tichým dodatkom: Nech to stojí, čo to stojí. Archaizmus svojho myslenia neváhajú demonštrovať slovníkom, ktorý by pre demokracie tretieho tisícročia mal byť prežitkom. Zvýšenie pružnosti trhu práce je prezentované ako novodobé nevoľníctvo väčšiny v službe liberálov, ktorí podľa Magvašiho „ako elita našej spoločnosti majú svoje predstavy o bezbrehom uvoľnení pudov v prospech všemohúceho boha zvaného Peniaze“.
Paradoxom jeho prvomájovej argumentácie je, že názorom druhej časti politického spektra volajúceho po nižších daniach a zefektívnení výdavkov štátu prikladá logiku a racionálnosť. No tie musia ísť bokom, keď príde na realizáciu hospodárskej politiky vlády. Publicisti oháňajúci sa prívlastkom ľavicoví majú poruke impozantný návod: napumpovať peniaze do údajne originálnych programov, zintenzívniť zásahy štátu do ekonomiky a prehodnotiť pojem ekonomická efektivita. Život v spoločnosti sa tak má zmeniť z bedačenia na život na úrovni, ktorú určí štát.
Podobné pokusy o sociálne inžinierstvo štátu už svet zažil. Ani v jednom prípade sa žiadaný výsledok nedostavil. Zavedenie regulácií, obmedzení a príkazov štátu do ľudských činností spôsobilo rozšírenie chudoby v nevídanom rozsahu.
Ak dnes socialisti volajú po astronomických „investíciách“ štátu, ktoré v budúcnosti neprinesú spoločnosti žiadny vyšší blahobyt, ale zvýšia budúci dlh štátu kvôli súčasnému prejedeniu peňazí, nerobia tak zo žiadnej filantropie. Takéto počínanie je v skutočnosti antisociálne, podkopávajúce budúcu prosperitu štátu.
Jedným z „originálnych programov“ na zvýšenie nezamestnanosti sú socialistami často spomínané príspevky štátu na vytvorenie akýchkoľvek pracovných miest. Výsledkom takejto logiky však bude nevyhnutne to, na čo sa vláda neustále vyhovára pri výčitkách o jej schopnosti riešiť problém vysokej nezamestnanosti - umelá prezamestnanosť. S miliardami, ktoré politici nikdy nemusia splatiť, možno naozaj vzniknú nové miesta. Ich efektívnosť nie je zaujímavá. Podstatné je, že bez dotácie štátu by takéto miesta nevznikli, neboli by totiž rentabilné. Ich vytvorenie nemá oporu v opodstatnenosti, o ktorej rozhoduje trh. Vzniknutá deformácia nemôže mať veľkú trvácnosť, jej životnosť je obmedzená schopnosťou štátu pumpovať do ekonomiky nové a nové peniaze, hoci pritom môže daňových poplatníkov pokojne presviedčať o efektívnosti svojej „investície“.
Pokles nezamestnanosti je viditeľným dôsledkom astronomických výdavkov štátu. Neviditeľným, no úplne reálnym je popri zdeformovaní ekonomiky aj rastúci dlh, ktorý bude musieť štát splatiť. O týchto aspektoch však „originálne programy“ na zvýšenie nezamestnanosti mlčia. Buď o nich nevedia, alebo nechcú vedieť. Ťažko povedať, ktorý prípad je horší.
Je zarážajúce, ako sa niektorí politici stavajú k riešeniam závažných ekonomických problémov v spoločnosti. Pokiaľ sa tak navyše deje vo vláde, ktorá sa kochá v prívlastku reformná, je takáto vláda súčasťou vážneho problému, nie jeho riešením.
MICHAL NALEVANKO
