Príznačné slová jedného z najrozpornejších, ale zároveň najpopulárnejších umelcov 20. storočia – španielskeho surrealistu Salvadora Dalího (1904 – 1989). Jeho uhrančivá charizma pôsobí i v novom tisícročí a dobýva nové územia.

Od utorka pokoruje aj Čínsku ľudovú republiku. Dalího nadácia v španielskom meste Figueras pripravila pre Múzeum umenia v Šanghaji, najvýznamnejšiu galériu moderného výtvarného umenia na území ázijskej krajiny, expozíciu s názvom Dalí, génius 20. storočia. Výstava obsahuje 38 malieb a 47 ďalších výtvarných prác z obdobia rokov 1919-83 a predtým už bola inštalovaná na Taiwane.

Pre slovenského diváka je bližšie Dalího súčasná výstava vo viedenskom Paláci Surreal na Josefsplatzi, ktorá predstavuje umelcove grafiky a sochy.

Cesta k sláve

Mnohí si ho pamätajú pre jeho pestované fúzy, iných provokoval sexuálnou a protináboženskou tematikou vo svojich dielach, pre ďalších bol len klamárom, ktorého jediným cieľom bolo znovuobjaviť seba samého. Od detstva hľadal svoju identitu – veď už aj meno Salvador dostal po mŕtvom staršom bratovi – a s obľubou hovorieval, že „len idioti hovoria pravdu“.

Začiatky cesty hore boli v znamení detstva v rodnom obchodnom meste Figueras, kde si v podkroví príjemného domčeka zariadil svoje súkromné kráľovstvo, a barcelonského kníhkupectva Libraria Verdaguer, odkiaľ si do madridskej Kráľovskej akadémie zobral so sebou znalosti o aktuálnych európskych trendoch – kubizme a futurizme. Jeho spolužiakmi na internáte boli Lorca a Buňuel, podľa ktorého bol Dalí až patologicky hanblivý. „Mal však plno zaujímavých nápadov,“ dodal v jednom televíznom dokumente Buňuel, s ktorým Dalí v roku 1929 nakrútil kultový film svetového surrealizmu Andalúzsky pes.

Zlomovým sa pre Dalího stáva rok 1926, keď išiel prvýkrát do Paríža: stretáva sa s Picassom, bol vylúčený z madridskej akadémie, dostal sa do Bretonovej blízkosti. Dalí vtlačil surrealistickému hnutiu, ktorého sa stal členom, najsugestívnejšiu tvár živých snov. Sám Breton konštatoval, že Dalí dal svojou paranoicko-kritickou metódou do rúk „surrealizmu nástroj prvého významu“.

Geniálny vynálezca „mäkkých hodiniek“ a „horiacich žiráf“ si vytrvalo budoval svoj obraz excentrika. Stával sa miláčikom svetovej smotánky, ktorá jeho provokácie „vášnivo“ prijímala. A Dalí? Každé ráno vstával s rozkošou a hovoril si: „Každé ráno zažívam vybranú rozkoš… rozkoš, že som Salvador Dalí, a unesene sa pýtam sám seba, čo zázračného ten Salvador dnes asi vykoná.“

Dalí a Gala – bez telesnej lásky

Bola to len veľká láska? Nie, Gala bola pre Salvadora omnoho viac. Spoznal ju ako 24-ročný, ona mala o dvanásť rokov viac a bola už dlho vydatá za básnika Paula Eluarda. To však pre Dalího nebol žiadny problém. Zamilovali sa na prvý pohľad a Gala sa stala Dalího múzou, najobľúbenejšou modelkou a kritikom. Keď tvoril, bola aj jeho slúžkou: miešala farby a vymieňala plátna. Najpikantnejšie na ich príbehu je to, že v ich vzťahu nejestvovala telesná láska. Extravagantný Dalí bol totiž presvedčený, že sex je čosi zlé, že je synonymom smrti a rozkladu. Gala, ktorá netrpela podobnými fóbiami, manželovi často a s potešením rozprávala o svojich početných aférach a nachádzala v ňom vďačného poslucháča. Strávili spolu 53 rokov. Keď 10. júna 1982 Gala zomrela, Dalí odmietal jesť aj piť. Nebol schopný fungovať bez lásky, ktorá riadila jeho život.

Génius bez uznania?

Hovorieval o sebe, že je zosobnením surrealizmu a zo všetkých síl sa snažil pretromfnúť Pabla Picassa. Ten ho nechal trápiť sa a Dalího označoval „neustále bežiacim prívesným motorom“. Nič mu však už neodlepí etiketu najvýstrednejšieho maliara 20. storočia, ktorého sláva netrvala len pätnásť minút. Experti diskutujú o jeho živote, jeho diela dosiahli na dražbách závratné sumy a každý rok zavíta do troch Dalího múzeí viac ako 700-tisíc návštevníkov. Nehovoriac už o jeho putovných výstavách, ktoré nemajú problém s návštevnosťou. Provokatívny umelec, ktorý vynašiel horiace žirafy a roztápajúce sa hodinky našiel miesto posledného odpočinku v krypte v ním navrhnutom Divadelnom múzeu – v bývalom divadle natretom na červeno, na ktorom sú umiestnené obrovské vajcia. Spolu s milovanou Galou sníva nesmrteľný sen, o ktorý sa usiloval: všeobecné uznanie génia.

„Dalí bol veľký maliar, nie však génius,“ tvrdí Ian Gibson v jednej z doteraz najviac ospevujúcich Dalího biografií, ktorá vyšla minulý rok. Podľa neho maliarovo výstredné správanie a šokujúce obrazy boli čiastočne len maskou, ktorou chcel zakryť pocity hanby a pochybnosti.

Dandy pred svojím zrkadlom

Dandy so slabosťou pre extravagantné klobúky sa vo svojej tvorbe nevyhýbal tabuizovaným námetom, provokoval sexuálnou a protináboženskou tematikou, no podľa niektorých expertov bol len nenapraviteľným klamárom, ktorého jediným cieľom bolo znovuobjaviť seba samého. Dalího, ktorý si na verejnosti vytvoril imidž nebojácneho človeka, prenasledovali silné pocity hanby a strachu: kvôli nutkaniu masturbovať, kvôli mentálnej chorobe starého otca a jeho samovražde, strachu z dominantného otca či potláčanej homosexualite. Útočisko našiel u zbožňovanej Galy. Ako maliar, sochár, dizajnér, básnik a scenárista je Dalí považovaný za vynikajúceho majstra, ale jeho tvorba začala v USA, kam sa presťahoval na dlhší čas aj s Galou v roku 1940, upadať. Dalí „zrecykloval“ svoje nápady a použil ich pre širokú škálu komerčných firiem od výrobcov áut po žuvačky. V roku 1936 šokoval bývalých priateľov vyjadrením podpory diktátorovi Francovi. Dalího fascinoval aj Adolf Hitler a predniesol niekoľko otvorených rasistických vyhlásení. Na to čakal aj Breton, ktorý získal argument na vyhodenie Dalího zo surrealistickej skupiny.

Svet plný fantázie

Ako jeden z prvých preniesol do maliarstva psychoanalýzu Sigmunda Freuda a s prekypujúcou fantáziou a mimoriadnou citlivosťou bádal podvedomie ľudskej duše. Ako si predstavoval maľovanie, dokumentujú jeho slová: „Je správne, že som po celý život využíval fotografie. Stále tvrdím, že maliarstvo je iba rukou zhotovená farebná fotografia, zložená z drobných obrázkov, ktorých jediný zmysel spočíva v tom, že ju uvidí ľudské oko a že boli vytvorené ľudskou rukou… Ruka maliara musí byť taká verná, aby dokázala automaticky opraviť prírodné prvky zdeformované fotografiou. Každý maliar musí mať ultraakademické vzdelanie. Len taká virtuozita umožňuje niečo iné, totiž umenie.“

Tieto slová rezonujú aj na viedenskej výstave, ktorá zdôrazňuje, že Dalí sa suverénne pohyboval aj v rôznych grafických technikách, ale i trojrozmernom priestore. Sochy pochádzajúce z rokov 1943 – 1984 sú svetovým unikátom, pričom k ďalším fajnovostiam patria aj sklené skulptúry, ktoré vytvoril katalánsky rodák doslova v éterických farbách. Výstava v galérii Palais Surreal v paláci Pallavicini na námestí Josefsplatz 5 vo Viedni je otvorená denne od 10.00 do 18.00 h, vstupné je 90 šilingov, zľavnené 50 šilingov.

ĽUDO PETRÁNSKY