Po Radovanovi Somíkovi, aktuálne hrajúcom v českom Zlíne, pribudol na predpoludňajšom tréningu pred včerajším zápasom s Fínskom druhý pravák medzi útočníkmi v slovenskej reprezentácii. Dvadsaťsedemročný PETER BARTOŠ (na snímke), ktorý je rovnako ako Somík rodákom z Martina, dorazil do Norimbergu v utorok večer z Českých Budějovíc, kde má byt i rodinku ešte od svojho predchádzajúceho pôsobenia v juhočeskom klube. „Som rád, že sa mi tréner Ján Filc ozval, boli sme dohodnutí, že zavolá najneskôr v utorok. Splnil slovo a ja sa teším, že som sa znovu ocitol v reprezentácii. Nerozmýšľal som ani chvíľu,“ uviedol krídelník tímu Minnesota Wild, ktorý strávil väčšinu sezóny na farme v Clevelande.

„Ročnú skúsenosť v zámorskom hokeji vnímam pozitívne. Odchádzal som tam s cieľom odohrať aspoň jediný zápas v NHL. Mám ich za sebou trinásť s bilanciou štyri góly a dve asistencie. Najlepšie mi vyšiel zápas v v Bostone, zlá nebola ani moja premiéra v Bostone, kde sme prehrali 1:3. Mal som dve sľubné šance, chýbalo kúsok šťastia. Netrúfam si však ešte vyvodzovať hlbšie závery z môjho jednoročného pôsobenia v Kanade, treba nechať dojmy vychladnúť. Bolo mi jasné, že hore v NHL som hrával iba pokým budú chýbať zranení hráči. Na farme v Clevelande som si dobre rozumel s Čechom Paterom a Fínom Nurminenom, keď Pateru zavolali hore, bolo to horšie. Rád by som pokračoval v zámorí aj v ďalšej sezóne, informoval som o tom svojho agenta, ostatné bude závisieť od želania klubu. Iste, po príchode do Č. Budějovíc sa mi s návrhom ozval aj môj predošlý zamestnávateľ.“

P. Bartoš trénoval v bielom drese, ktorý ho radil na ľavé krídlo k Hlinkovi a Pardavému. „Teším sa, sú to skúsení hokejisti, vhodní do kombinácie. Vybral som si číslo 42, moja vlaňajšia dvadsaťšestka nebola voľná. V hoteli mám izbu s brankárom Lašákom, ktorí prišiel predo mnou posledný.“

Vegetarián Bartoš, ktorý sa však na tanieri nevyhýba rybám, nad americkým spôsobom života špúlil pery: „Nesedí mi. Potrebujem rodinné zázemie. Keď ma zavolali hore, nik sa o moju rodinu nepostaral, aby bola pri mne. Všetko som musel organizovať sám. Vianoce v hoteli, to tiež nebolo bohviečo. A k tomu jazyková bariéra. Ešte šťastie, že mi s učením angličtiny pomáhali moje deti (smiech). Teraz už rozumiem všetko, ale na plynulú konverzáciu na abstraktné témy to ešte nie je.“

(ju)