Viete, ja som od svojho narodenia obyvateľkou Limbachu, tak ako aj moja matka a otec a tak ako veľa iných obyčajných rodín žijúcich už desaťročia v tejto bývalej nemeckej dedinke na úpätí Malých Karpát. Život tam nebol jednoduchý ani za starého režimu. Ani v dobách pred vojnou, čo si ja nepamätám, ale mala som tú česť prekladať kroniku starých usadlíkov, vedenú do roku 1946. Všetci obyvatelia sa snažili si našu dedinku skrášliť. V takýchto malých dedinkách je to asi normálne, keď si občania upracú v sobotu pred svojím domom, pozametajú, pohrabú lístie.

Kedysi sme sa tam skoro všetci poznali a nemuseli sme si zo strachu pred susedom stavať vysoké trojmetrové ploty, a i tak mal každý svoje súkromie. Je mi jasné, že doba so sebou prináša aj určitú anonymitu, ľudia sa cítia viac ohrození, a tak sa uzatvárajú do seba a do svojich malých pevností. To ale, žiaľ, prináša aj určitý nezáujem o svoje okolie. Je asi jednoduchšie zatvoriť dvere, okná a tváriť sa, že nič nevidím a nepočujem. Bolo by možno na mieste sa spýtať, ktorý z nových usadlíkov Limbachu spravil niečo pre tú malú dedinku, v ktorej býva. Myslím, že okrem cesty autom - rýchlosťou, ktorá nie je v Limbachu ani povolená, nepozná nič, nieto že by ešte nebodaj si v sobotu zobral metlu a odmietol naviaty prach či sa pozdravil staršiemu okoloidúcemu, alebo sa jednoducho správal ako človek. Nechcem však moralizovať o tom, ako by sa mali ľudia správať, ale za úsmev alebo pozdrav nikto nič nebude chcieť, iba si možno pomyslí, aký slušný človek to je.

Veď tí, čo sa k nám dosťahovali, sú ľudia svetaznalí a určite sa v cudzine stretli s tým, že keď išli v nejakom mestečku po ulici, ľudia ich zdravili a usmiali sa na nich, a pritom ich vôbec nepoznali. A nech už ste kdekoľvek na svete, ste vždy iba človekom. A preto česť tým výnimkám, ktorí sa tak správajú.

ADRIANA ČECHOVIČOVÁ, Limbach