V hľadisku tenisového Australian Open sa objavuje svetový rekordér, majster sveta a olympijský víťaz v skoku o žrdi Sergej Bubka (na archívnej snímke) z Ukrajiny. Do Melbournu pricestoval na dvojtýždňovú pracovnú dovolenku s celou rodinou – s manželkou Lilijou a so synmi Vitalijom (15) a Sergejom (13). Chlapci hrajú súťažne tenis, venuje sa im niekdajší Beckerov a Ivaniševičov tréner, Austrálčan Bob Brett, a tak po celodennej zaberačke ostáva večer čas aj na sledovanie grandslamového turnaja. Bubku predstavovať netreba, lebo keby v atletike žŕdka neexistovala, určite by ju vymyslel. Dnes už 36–ročný prvý muž, čo preletel ponad 6 metrov, si spomenul na niekdajšie mítingy P – T – S v Bratislave. Potom ochotne privolil na exkluzívny rozhovor pre denník SME.
Majú vaši synovia šancu stať sa profesionálnymi tenistami?
„Chuť im nechýba, ale na turnaje začali cestovať až vlani, takže sa len pomaly driapu po juniorských rebríčkoch. Prvý je už na 45. a druhý na 150. mieste, no až tohto roku budú mať plnú sezónu.“
Čím sa vlastne zaoberáte a kde prežívate väčšiu časť roka?
„Žijeme v Monte Carle a iba na 3–4 mesiace sa dostanem domov do Donecka. Mama stále býva v Lugaňsku. V Monaku chodia deti do školy. Nerád by som, aby dopadli ako mnohí tenisti, ktorí vzdelanie zanedbávajú. V tomto som dôsledný a chcem, aby boli pripravené na život. V Donecku stále funguje môj atletický klub, s ktorým mi pomáha brat Vasilij. Som členom výkonného výboru NOV Ukrajiny, výboru atletickej federácie a najmä v komisii MOV, ktorá hodnotí kandidatúry. Od 20. februára do 7. apríla pocestujeme do piatich miest a napíšeme správu o stave príprav.“
Aká je dnes situácia v športe na Ukrajine?
„Veľmi ťažká. Podmienky z čias ZSSR sa nepodarilo udržať. Najlepší tréneri odchádzajú za prácou do zahraničia, a to niekedy len do Ázie, arabských štátov či tretieho sveta vôbec. Aj z tých, čo ostali doma, mnohí presedlali na podnikanie, predaj na trhoviskách či iné zamestnanie, lebo detské športové školy sú už zatvorené a peňazí málo. Na čele mnohých športových organizácií stále stoja staré kádre, zvyknuté na štátne dotácie, pohodlný život a neochotné prispôsobiť sa zmenám. Ľudia sa nenaučili účinne pracovať so sponzormi, priateľsky s médiami a najmä profesionálne tam, kde treba. Všeličo sa dá zlepšiť, keď sa ide osobným príkladom. Mne sa darí už 12 rokov dostať špičkových žrdkárov do Donecka, vypredať hľadisko, zainteresovať televíziu, mesto a zohnať aj domácich sponzorov na preteky. Tragédiou je, že viacerí funkcionári nielenže nerozumejú veci, ale nie sú ochotní podriadiť sa zmenám…“
Ktoré zo svojich športových momentov považujete za najpamätnejšie?
„Historicky prvé majstrovstvá sveta v Helsinkách 1983, keď som ako 19-ročný získal titul, prekonanie 600 cm v Paríži v roku 1985, zlato na OH 1988 v Soule a svetové prvenstvo po 14 rokoch v Aténach 1997, osem mesiacov po operácii, prakticky bez prípravy.“
Čomu vďačíte za takú športovú dlhovekosť?
„Správnej organizácii tréningového procesu, profesionalizmu, obetavosti a schopnosti ostať na zemi, lebo čím vyššie človek skáče, tým tvrdšie dopadne…“
Na ktoré chvíle by ste najradšej zabudli?
„Na rok 1992. Celú sezónu som neprehral okrem OH v Barcelone. Najťažšia prehra v živote. Mrzí ma aj politicky motivovaný zákaz účasti na OH 1984, lebo som bol na vrchole formy, utvoril som sedem svetových rekordov a nepoznal psychický tlak.“
V čom uškodil komunistický režim športu najviac?
„Neuznal osobnosti, potieral individuálne myslenie a zneužíval lídrov na politické ciele. Sprvoti som nemal problémy. Mladý som vyhral titul v Helsinkách, začal cestovať aj na komerčné mítingy, no všetky peniaze bral Štátny výbor pre telesnú výchovu a nám dával len drobné. Zhoršilo sa to v roku 1990, keď v ZSSR ešte nebolo jasné, či sa demokracia presadí. Prestal som poberať štátne štipendium a požiadal o založenie vlastného klubu v Donecku. Nechápali to, spustili sa intrigy voči mne, kompromitujúce materiály v tlači, chceli ma zničiť. Vraj som odmietol reprezentovať ZSSR a podobné hlúposti. Našťastie, sa puč v roku 1991 nevydaril.“
Ako si spomínate na Slovensko?
„Len v najlepšom. Krásne zážitky mi ostali z rekordných mítingov P-T-S, ale i zo sústredení, som čestným občanom Bratislavy a všade na Slovensku sa ľudia ku mne správali milo. Poznám sa s tenistami, s Mečířom sme získali zlato v Soule, s Hrbatým bývame v Monte Carle. Povedal mi, že keď bol malý, chodieval na Pasienky na preteky a povzbudzoval ma v hľadisku, bol som vraj jeho športovým vzorom. Dobre to padlo.“
Tak kto teda vyhrá Australian Open 2001?
„Zo žien asi Hingisová, ale mužov je viac silných. Sampras sa trápi a Kuerten na titul v Melbourne nedosiahne, a tak by som sa priklonil skôr k Agassimu, Kafeľnikovovi a tajným prekvapením môže byť aj Hrbatý.“
ANREJ BUČKO, Melbourne
