Napriek pretrvávajúcemu skepticizmu a pokračujúcim nepokojom by začiatok nového tisícročia predsa len mohol priniesť toľko očakávaný zlom v izraelsko-palestínskom konflikte. Summit plánovaný na tento štvrtok sa síce neuskutočnil, no mnohé nasvedčuje tomu, že mierové rokovania definitívne vstúpili do záverečnej fázy.
Otázka územného vysporiadania a hraníc palestínskeho štátu je už v podstate vyriešená. Ostáva už iba dotiahnuť posledné detaily ohľadom piatich až šiestich percent palestínskeho územia, na ktorých stoja židovské osady, ktoré Izrael odmieta odstrániť. Očakáva sa, že časť tohto územia si Izrael ponechá výmenou za inú časť vlastného územia a ďalšiu by mal dostať od Palestínčanov do dlhodobého prenájmu. Dokonca aj hlavolam ohľadom budúceho štatútu východného Jeruzalema, na ktorom stroskotali rokovania v Camp Davide v júli (a ktoré následne pripravili zápalnú zmes pre druhé palestínske ľudové povstanie), sa zdá byť už viac-menej rozriešený vďaka ústupkom Ehuda Baraka, ktoré signalizujú zmenu v izraelskom postoji smerom k ochote vzdať sa nároku na nedeliteľnú suverenitu nad mestom.
Podľa Palestínčanov by ústupky mali priniesť Izraelčania, lebo sú a naďalej aj budú vo výhode. V tomto duchu by si v poslednej ostávajúcej otázke týkajúcej sa práva palestínskych utečencov na návrat a zjednotenie rodín Arafat aj Barak mohli vylámať zuby. Tragický osud dnes už okolo 4 miliónov palestínskych utečencov, ktorých v roku 1948 vyhnali prevažne násilím zo svojich domovov v Izraeli, napokon vyplával ako najbolestnejšia otázka konfliktu.
Dnes sú títo Palestínčania roztrúsení po utečeneckých táboroch alebo žijú v emigrácii, kde si ako vzácne relikvie strážia vyblednuté fotografie svojich domov a snívajú svoj sen o návrate do „zasľúbenej zeme“. Niektorí dokonca podnikajú tajné cesty do vnútrozemia Izraela na miesta, kde stáli ich dediny, aby ich ukázali svojim deťom a tak v nich zachovali túžbu vrátiť sa späť. Iní zas s neskrývanými emóciami ukazujú televíznym štábom svoje pôvodné domy v dnešných izraelských mestách, do ktorých sa neskôr nasťahovali židovské rodiny. Mnohé z nich ani netušia alebo ani nechcú vedieť, že ich palestínski vlastníci možno žijú iba v niekoľko kilometrov vzdialenom utečeneckom tábore.
Problém utečencov postihol všetky palestínske sociálne a náboženské skupiny a podľa Palestínčanov zničil sociálnu štruktúru ich národa. Národný a ľudský rozmer tejto tragédie je hnacím motorom palestínskych protestov, ktoré nepoľavujú napriek vysokým stratám na životoch. Svetová verejnosť si pol storočia zakrývala oči v nádeji, že tento problém jedného dňa sám od seba pominie. Dnes sa ako bumerang, navyše nabalený ďalšími dôsledkami, vracia späť na rokovací stôl, aby oboch protagonistov postavil pred ťažkú dilemu.
V prípade Baraka ide o to, ako uznať právo Palestínčanov na návrat bez toho, aby došlo k ohrozeniu morálnych a fyzických základov Izraela. Uznanie tohto nároku by totiž znamenalo priznanie si morálnej a etickej zodpovednosti za túto tragédiu. Prípadný fyzický návrat palestínskych utečencov by zasa znamenal demografický rozvrat Izraela. Arafat na druhej strane dobre vie, že požadovať od Izraela skutočný návrat je už nereálne.
PRE SME - PETER AGHA
