„Že nemám čo stratiť, len získať. Po dvanástich minútach sme prehrávali 1:4, mohlo to byť už iba lepšie. S každým vydareným zákrokom stúpala sebadôvera, chcel som dokázať trénerom i sebe, že na to mám. Najťažšie chvíle boli pri švédskych presilovkách. V zámorí som bol zvyknutý, že sa páli zväčša od modrej a pred bránkou mi protihráči clonia, Švédi to však rozohrávali do strán a strieľali prvým dotykom, čo je veľmi náročné na presúvanie. Som rád, že som odolal.“
Máte jediný necelý odchytaný zápas, nemáte v reprezentácii trému?
„Pomohlo mi, že tréner Filc ma pozval už na letný kemp potenciálnych olympionikov do Trenčianskych Teplíc, kde som väčšinu spoluhráčov spoznal. V Nemecku je však naozaj dobrá partia, starší hráči mladším poradia.“
S hokejom ste začínali v Košiciach, do zámoria ste odišli keď ste nemali osemnásť. Slovenský fanúšik stále vie o vás málo, môžete sa bližšie predstaviť?
„Otec bol futbalovým brankárom v Košiciach, chytával národnú ligu. Vravel mi však, aby som to skúsil najprv s hokejom, lebo ak by to nevyšlo, na futbal mám stále čas. Vybrali ma do 5. ročníka hokejovej triedy. Zo spolužiakov hráva v Košiciach Extraligu Sabol, Rusič, Šterbák, Kmiť, Pavličko. Ja som prešiel juniorské reprezentačné výbery od šestnástky po dvadsiatku. Pri pamätnom bronze dvadsiatky vo Winnipegu som sa ako trojka do bránky nedostal, v ďalšej sezóne som vo Švédsku chytal štyri zápasy.“
Aký ste mali brankársky vzor?
„Ešte za federálnych čias som obdivoval neprekonateľne rýchle nohy Dominika Haška. Keď som po podpise profesionálnej zmluvy s Washingtonom dostal v kempe príležitosť trénovať s Olafom Kölzigom, stal sa vzorom on. Cítil som, že to teší aj špeciálneho trénera brankárov vo Washingtone.“
V zámorí ste už odchytali tri sezóny, prvé dve v kanadských tímoch Moose Jaw v juniorskej Central Hockey League a potom v Calgary Hitmen. Ako vám vyšla tretia v americkom Richmond Renegades?
„Som spokojný. Z postu trojky som sa prepracoval na striedavú pozíciu jedna-dva. V ďalšej sezóne by som sa mal posunúť na washingtonskú farmu do Portland Pirates, odkiaľ je už na dohľad vytúžená NHL. V Kanade sa mi hokejovo pozdávalo viac. Tam je hokej športom číslo jeden, náboženstvom. V Amerike je to všetko o biznise. Ľudia ani nevedia, na čo sa vlastne pozerajú. Prídu sa zabaviť a vypiť si.“
Nie je vám v Amerike samému smutno?
„Našiel som si nejakú priateľku, aby čas ubehol. Popri hokeji si ešte zahrám tenis, basketbal.“
VOJTECH JURKOVIČ, Norimberg
