BRUSEL – Španieli a Portugalci nesúhlasia s päť- až šesťročným odkladom voľného pohybu pracovníkov z budúcich nových členských krajín Európskej únie (EÚ). Ako dôvod uvádzajú vlastnú skúsenosť. Španielsko poukazuje na to, že hoci mu vtedajšia únia vnútila sedemročné prechodné obdobie, potom sa ukázalo, že Španieli a Portugalci o migráciu za prácou zďaleka tak nestoja, ako sa únia obávala. Únia sa strachuje, že by pracovníci zo strednej a z východnej Európy narušili trh práce dlhodobých členov EÚ.
V dohodách o pristúpení, uzavretých medzi Európskym spoločenstvom na jednej a Španielskom a Portugalskom na druhej strane v roku 1985, boli obe krajiny nútené pristúpiť na sedemročné prechodné obdobie, ktoré platilo plošne pre všetky štáty EÚ. Španieli a Portugalci potrebovali pracovné povolenie.
Zistilo sa to, čo všetci videli - že obavy boli plané. Trend sa dokonca obrátil, viac Západoeurópanov odchádzalo pracovať na Pyrenejský polostrov, nie naopak. Prechodné obdobie vypršalo 1. januára 1992. Španieli a Portugalci sa vôbec nestali povestnými chudákmi, ktorí sa priživujú na Francúzsku, Nemecku a ďalších krajinách s vysokými mzdami. Pracovné povolenie v prvých šiestich rokoch po vstupe dostalo v ostatných krajinách únie len tisíc Španielov a šesťtisíc Portugalcov, pričom percento odmietnutých bolo zanedbateľné. V Nemecku i vo Francúzsku ich dokonca začalo ubúdať, pretože sa mnohí vracali domov. Naopak na Pyrenejskom polostrove sa usídlilo prvých 15-tisíc cudzincov zo zvyšku EÚ. Po liberalizácii v roku 1992 sa vývoj nezmenil.
Pamätníci vstupných rozhovorov so Španielskom a Portugalskom, ktoré sa ťahali dlhých osem rokov, poukazujú na rozdiely v porovnaní s dnešným rokovaním. „Nikto sa nás vtedy na nič nepýtal, nikto nepripravoval nijaké štúdie, jednoducho nás postavili pred hotovú vec,“ spomína vysoký španielsky diplomat.
Podľa Rakúšanov a Nemcov, ktorí presadzujú obmedzenie najdôraznejšie, španielsko-portugalská skúsenosť neplatí, pretože obe krajiny boli vraj v čase vstupu vyspelejšie, než sú dnešní kandidáti, a hlavne ich od zvyšku Európy oddeľovali vysoké Pyreneje. Tento argument je používaný hlavne ako dôkaz, že Európa nemala dôvod sa obávať záplavy „pendlerov“, ktorí sú hlavne pre Rakúšanov problémom číslo jeden.
(čtk, r)
