Už to bude desať rokov, čo ste s tímom Slovenska na juniorských MS v Kanade vybojovali pre Slovensko prvú veľkú medailu. Spomínate si?
„Na to sa nedá zabudnúť. Práve minulý týždeň pred zápasmi so Švajčiarskom v Poprade a Košiciach som v kabíne zašiel za spoluhráčmi v reprezentácii Rasťom Staňom, Lacom Nagyom aj Martinom Cibákom a podpichol som ich: Viete, že o pár dní budeme mať s našimi bronzovými medailami z Winnipegu jubileum. Spomínali sme a bolo nám teplo pri srdci.“
Stali ste sa prvým brankárom tímu. Mali ste takú pevnú pozíciu už pred šampionátom?
„Práve naopak. Pred majstrovstvami sveta som nemal istotu, či do Kanady vôbec pôjdem. Predtým chodili na šampionát dvaja brankári a Karol Križan s Rasťom Staňom mali pevnejšiu pozíciu. Križan chytal už druhý rok extraligu v Liptovskom Mikuláši a Staňa sa ako prvý slovenský brankár presadil v zámorskej juniorskej lige. Ja som bol v tom čase vo zvolenskej juniorke a v decembri ma pustili do bránky na môj prvý extraligový zápas v Liptovskom Mikuláši. Modlil som sa, aby ma zobrali na juniorské majstrovstvá sveta. Stalo sa. Tréner Ján Filc dal v prípravných stretnutiach každému gólmanovi príležitosť a 'môj' zápas sa skončil víťazstvom 6:0.“
Výsledok na nulu tak zavážil?
„Skôr moje sebavedomie, čo zo mňa po stretnutí vyžarovalo. Ján Filc ma pochválil za dobrý výkon a ja mu vravím: Pán tréner, kto chce chytať za dvadsiatku, musí takýto zápas zvládnuť v pohode. Dal som mu na vedomie, že si verím. A on na mňa stavil.“
A potom?
„Potom to už bola jedna hokejová rozprávka.“
Poďme krok po kroku.
„O našej základnej skupine sa hovorilo, že je to 'skupina smrti'. My sme ju vyhrali! V úvode sme zdolali Čechov 3:2, to nás nabudilo. Partia sa zomkla. S Kanadou sme hrali bez gólov, ale mohli sme vyhrať - keby v bránke nečaroval vynikajúci Roberto Luongo. V ďalšom súboji Miro Zálešák strelil víťazný gól do siete Fínska, severanov sme zdolali 4:3. Potom prišiel tím USA, víťazstvo 3:2. Mali sme to dobre rozbehnuté, v záverečnom súboji USA - Kanada sme v hľadisku držali palce americkému tímu. Vyhral 5:3 a my sme sa tešili z priameho postupu do semifinále. Vo štvrťfinále sme mali ako víťaz skupiny voľno.“
Veľké prekvapenie?
„Pre favorizovanú domácu Kanadu to bol priam šok. Písali o nás ako o Popoluške. V boji o medaily sme najprv podľahli Rusku, ale v stretnutí o 3. miesto sme zdolali Švédsko 5:4. Z bronzu sme mali obrovskú radosť.“
Kto bol lídrom tímu?
„Laco Nagy. V tom čase už hral v juniorke v Kanade, mal skvelú formu. Vtipnými rečami v kabíne vedel uvoľniť hráčov a na ľade nám bol príkladom.“
Kde máte uloženú medailu?
„Doma v trezore s tromi kovmi z majstrovstiev sveta v kategórii dospelých. Pripomína mi spoluhráča Zola Bátovského. Bol s nami aj vo Winnipegu. V lete 2001 zahynul v Rakúsku pri autonehode. Výborný kamarát, robotník na ľade. Vždy, keď medailu hladkám v rukách, mám ho pred očami.“
