Nedeľa, 24. september, 2017 | Meniny má Ľuboš, Ľubor
ZÁKAZY A OBMEDZENIA SPISOVATEĽOV VŽDY ZJEDNODUŠUJÚ ZLOŽITÝ PROBLÉM

Moja veľká turecká knižnica

Jadrom mojej knižnice je knižnica môjho otca. Keď som v sedemnástich alebo osemnástich začal venovať väčšinu času čítaniu, hltal som knižky z otcovej knižnice. Keď sa mi niektorá z otcových knižiek zapáčila, odniesol som si ju do svojej izby a uložil k sv

Čestný hosť.(Zdroj: AP / ČTK)

ojim knihám.

Môj otec bol rád, že sa mu syn rozčítal a tešil sa, že sa jeho knižky sťahujú do mojej knižnice; zakaždým, keď tam objavil niektorú zo svojich starých kníh, naťahoval ma: „Aha, vidím, že aj táto knižka bola povýšená!“

Harmonická spoločnosť

Miloval som tenké, vyblednuté zväzky básnikov takzvanej prvej vlny tureckej literatúry (štyridsiate a päťdesiate roky), ktorí do modernej tureckej poézie vniesli jazyk ulíc, oslavovali jej vtip a odmietali formálne konvencie oficiálneho jazyka a jeho tyranského, autoritárskeho sveta, a chcel som písať ako oni. Inšpirovali ma aj básnici druhej vlny (šesťdesiate a sedemdesiate roky), ďalšia generácia novátorov, s ktorou do poézie vtrhol rozprávačský, expresionistický a miestami ornamentálny štýl, spolu so zmesou dadaizmu, surrealizmu.

V čase, keď som sa rozhodol stať spisovateľom, prevládal názor, že seriózni autori majú pracovať kolektívne, a ich dielo sa cenilo podľa toho, či prispievalo k sociálnej utópii a odrážalo určitú spoločnú víziu - napríklad modernizmus, socializmus, islamizmus, nacionalizmus alebo sekulárne republikánstvo. Literárne kruhy nemali veľký záujem o individuálne tvoriacich spisovateľov, ktorí čerpali z dejín a tradície alebo sa snažili nájsť vlastné literárne formy a vlastný hlas. Literatúra slúžila predovšetkým budúcnosti: mala za úlohu pomáhať štátu v budovaní šťastnej a harmonickej spoločnosti či dokonca národa.

V ére modernizácie a preberania západnej kultúry je pre tureckú, ale aj každú „nezápadnú“ literatúru základnou otázkou, ako maľovať zajtrajšie sny dnešnými farbami, ako snívať o modernom štáte s modernými hodnotami a súčasne sa tešiť z každodenných tradícií. Mnohých spisovateľov sny o radikálnej budúcnosti dohnali do politických konfliktov a často až do väzenia a ich utrpenie dodalo ich hlasom a ich svetonázoru tvrdé a zatrpknuté ostrie.

Hnev a nádej

V otcovej knižnici som našiel aj prvé knižky, ktoré najvýznamnejší turecký básnik Nazim Hikmet vydal v tridsiatych rokoch, predtým, než ho uväznili za revolučné myšlienky. Obdivoval som jeho hnev a nádej, utopické myšlienky a formálne novátorstvo, inšpirované ruským futurizmom, ale rovnako hlboký dojem na mňa spravilo básnikovo utrpenie, roky strávené za mrežami a opisy väzenského života v spomienkach a listoch realistických prozaikov, napríklad Orhana Kemala a Kemala Tahira, ktorí sedeli v tých istých väzniciach. Spomienky, romány a poviedky tureckých intelektuálov a novinárov, ktorí skončili vo väzení, by vystačili na celú knižnicu.

Boli časy, keď som sa tak zahĺbil do väzenskej literatúry, že som ovládal denný režim v celách, drsný slovník (i väzenský slang, ktorý som si obzvlášť obľúbil) tak dokonale, ako keby som sám bol sedel vo väzení. V tom čase som si spisovateľa predstavoval ako kohosi, kto má neustále pred domom policajnú hliadku, koho na ulici sledujú tajní, komu odpočúvajú telefón a zhabú pas, a kto svojej milovanej píše dojemné listy z väzenia. Niežeby som bol túžil po tomto živote, ktorý som poznal len z kníh, ale pripadal mi veľmi romantický. A keď som sa o tridsať rokov neskôr dostal do podobnej situácie, utešoval som sa tým, že moje problémy sú oveľa menšie, než boli problémy autorov mojej mladosti.

Doma v Istanbule

Nikdy sa mi nanešťastie nepodarilo zbaviť utilitaristickej osvietenskej myšlienky, že knihy majú za úlohu pripraviť nás na život. Snáď preto, že život spisovateľov sám dokazuje, že túto funkciu plnia. Súvisí to však trochu aj s tým, že v tom čase v Turecku neexistovala rozsiahla knižnica, v ktorej by človek bez ťažkostí mohol nájsť, čo potreboval.

V Borgesovej imaginárnej knižnici dostáva každá knižka mystický význam a knižnica samotná je náznakom poetického a metafyzického nekonečna, odzrkadľujúceho zložitosť vonkajšieho sveta; za týmto snom sa skrývajú skutočné knižnice s nespočetným a neprečítateľným množstvom kníh.

Takáto bola skutočná knižnica v Buenos Aires, ktorej bol J. L. Borges riaditeľom. Za mojej mladosti však taká v Istanbule ani v celom Turecku neexistovala. A knihy v cudzích jazykoch by ste nenašli ani v jednej verejnej knižnici. Ak som sa chcel naučiť všetko, čo sa naučiť dá, na to, aby som sa stal múdrym človekom a unikol tak obmedzeniam národnej literatúry, ktoré nám vnucovali literárne kliky a literárna diplomacia a ktoré sa presadzovali pomocou prísnych zákazov, musel som si vybudovať svoju vlastnú knižnicu.

Knižky som nenakupoval ako zberateľ, ale ako šialenec, ktorý sa zúfalo snaží pochopiť, prečo je Turecko také chudobné a také nepokojné. Keď ma ako dvadsiatnika navštevovali priatelia v dome, kde som žil s rodičmi, a pýtali sa ma, prečo kupujem toľko kníh a zaplňujem nimi celý dom, nikdy som im nedokázal dať uspokojujúcu odpoveď.

Keď som bol mladý, ku knihám ma viazal optimizmus nevyliečiteľného pozitivistu, presvedčeného, že pomocou vedomostí raz ovládne celý svet. Veril som, že jedného dňa svoje vzdelanie uplatním vo svojich knihách. Mám v sebe niečo zo samouka v Nevoľnosti Jeana-Paula Sartra, ktorý prečíta každú knihu vo verejnej knižnici od A po Z, aj z Petera Kleina, hrdinu Auto da Fé Eliasa Canettiho, ktorý je na knihy hrdý tak ako vojak na svoj pluk. Borgesovská knižnica pre mňa nie je len metafyzickou víziou nekonečného sveta - je to knižnica, ktorú som si zväzok po zväzku vybudoval u seba doma v Istanbule.

Pochoval som sa v knihách do tej miery, že mi život unikal medzi prstami, ale ani keď som si to uvedomil, neprestal som nakupovať knihy, ako keby som sa chcel pomstiť životu, pred ktorým som utekal. Až teraz, s odstupom mnohých rokov chápem, aké šťastné chvíle to boli, keď som nadväzoval priateľstvá s predavačmi v studených kníhkupectvách, popíjal čaj, ktorým ma ponúkli, a zdola nahor prezeral zaprášené veže kníh.

Obraz Atatürka

Roku 2008 sa vydáva asi trikrát toľko kníh ako pred tridsiatimi rokmi, v osemdesiatych rokoch však v Turecku vychádzali priemerne tri tisícky kníh za rok. Väčšinu z nich som držal v rukách a aspoň polovica z nich boli preklady. A pretože sa zo zahraničia dovážalo žalostne málo kníh, čítal som všetky tie rýchlené lajdácke preklady, lebo som túžil rozumieť, čo sa deje vo svetovej literatúre.

Ako dieťa som rád čítal knižky o Atatürkovi od jeho priateľov a blízkych spolupracovníkov. Atatürka poznali a milovali ho; a keďže v Turecku je jeho pamiatka chránená zákonom, neskoršie generácie nesmeli písať o jeho ľudských stránkach, a tak vznikol obraz Atatürka ako autoritárskeho šovinistu a jeho meno sa zneužívalo na ospravedlnenie politického utláčania a drakonických zákonov. Autor, ktorý by ho opísal ako normálnu románovú postavu alebo by napísal jeho vierohodný životopis, by skončil vo väzení. Napriek tomu sa o ňom rok čo rok píšu stovky kníh. Možno je to tým, že ako v prípade kníh o islame, zákazy a obmedzenia zjednodušujú ťažký a zložitý problém, a tak slúžia autorom ako výhovorka.

V polovici sedemdesiatych rokov, keď som prestal snívať, že zo mňa bude maliar a architekt, a rozhodol som sa pre spisovateľskú dráhu, v Turecku vychádzalo štyridsať až päťdesiat románov za rok. Všetky som si prezrel a väčšinu z nich som si kúpil s tým, že sa mi raz zídu; ak som ich občas prelistoval, nebolo to pre ich literárne kvality, ale preto, že som v nich občas našiel opis života v tureckých dedinách a čriepky istanbulského života.

Zvyšok sveta

Keď som v nich listoval, mával som pocit, že som súčasťou našej kultúry a našich dejín, rozmýšľal som pri nich o knižkách, ktoré sám raz napíšem, a bolo mi dobre. Ale bolo mi smutno, keď sa nejaká bezcenná knižka tešila veľkej popularite, zatiaľ čo iná, zaujímavejšia a čarovnejšia, vôbec nevzbudila pozornosť.

V románe Milana Kunderu Pomalosť je postava Čecha, ktorý na medzinárodných konferenciách využíva každú príležitosť, aby rozprával o tom, „čo sa odohráva u nás doma“ a z ktorého si preto všetci robia žarty. Právom sa bavia na niekom, kto nerozmýšľa o ničom inom okrem svojej krajiny a súvislosť medzi vlastnou ľudskou existenciou a zvyškom sveta nevníma. Ale pri čítaní Pomalosti som sa nestotožňoval s tými, čo pohŕdali postavou, ktorá večne hovorila, ako je to „u nás doma“, ale s dotyčným smiešnym človiečikom. Práve preto, že som nechcel byť taký.

Turecko nikdy nebolo západnou kolóniou a keď Turci na príkaz Atatürka napodobňovali Západ, nemalo to tú odsúdeniahodnú, ponižujúcu formu ako to, čo opisuje Milan Kundera, V. S. Naipaul a Edward Said - naopak, vytvorili tým dôležitú súčasť tureckej identity. No keď sa stretávam s týmto druhom afektácie, súhlasím s Dostojevským, ktorého tak rozčuľovali ruskí intelektuáli, čo lepšie poznali Európu než Rusko.

Za tridsaťpäť rokov, čo píšem romány, som sa naučil nevysmievať sa knihám iných, neodsúvať ich nabok, nech by boli akokoľvek smiešne, neaktuálne, staromódne, hlúpe, pomýlené alebo zvláštne. Také knihy si snáď možno obľúbiť tak, že ich budeme čítať ináč, než si to ich autori predstavovali.

Keď mi dnes hovoria: „Tento rok je Turecko čestným hosťom na Frankfurtskom knižnom veľtrhu - mohli by ste nám opísať svoju tureckú knižnicu?“ ochotne súhlasím. Bol by som rád, keby si aj iní obľúbili moju tureckú knižnicu. Ale zároveň sa začínam báť, že prestanem mať rád sám seba.

Orhan Pamuk (1952) je spisovateľ. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 2006. V českom a v slovenskom preklade mu vyšli knihy Istanbul, Moje meno je červená a Nový život.

Najčítanejšie na SME


Inzercia - Tlačové správy

  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 14 543
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 10 463
  3. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 6 320
  4. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 978
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 2 174
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 609
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 314
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 299
  9. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 220
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky 695
PR články vašej firmy na tomto mieste ›

Neprehliadnite tiež

Sagan, Sagan a opäť Sagan. Chlapec bez nervov je tretí raz majstrom sveta

Pre mňa je to neuveriteľné, výnimočné, vravel slovenský cyklista.

Čo všetko sa stalo, aby zo Sagana bola superstar

Začínal na sestrinom bicykli, teraz zarába milióny ročne.