Neberte nám princeznú je známy filmový muzikál Deža Ursínyho s Marikou Gombitovou v hlavnej úlohe. Kto by nám však bral princezné? Iba ak sedemhlaví draci a zlí princovia Kazimírovia. Práve naopak, televízia nám princezné každé Vianoce štedro, plným priehrštím nadeľuje.

Hovorí sa, že život nie je rozprávka, ale v živote to veľmi často tak ako v rozprávkach býva. Len im treba vedieť rozumieť. Škaredí žabiaci sa po bozku krásnych princezien menia na krásnych princov. Pracovité milé popolušky a všakovaké chudobné dievčiny, ktoré veľa trpia pod útlakom zlých macôch a škaredých nevlastných sestier bývajú odmenené tým, že sa nasťahujú do kráľovského zámku a získajú bohatstvo aj s krásnym milujúcim princom. K dobrému srdcu a pracovitosti im postačí, keď v pravej chvíli na správnom mieste stratia črievičku a biede a útlaku je koniec. No ešte predtým treba mať kúzelné oriešky, inak by sa nepodarilo princa očariť a potenciálna princezná, akokoľvek šikovná a krásna, by do konca života v komôrke triedila hrach a šošovicu. Pýcha býva v rozprávkach potrestaná a pod „myším kožúškom" sa skrýva trblietavá hviezda na čele. To všetko je pravda pretavená do podobenstiev, preto majú nad nami rozprávkové príbehy aj po rokoch svoju moc. Aj keď sme ich už videli stokrát, klasické, poctivo nakrútené príbehy - ako sa vraví - už patria k čaru Vianoc.

Panna a netvor

Hoci sa aj medzi dievčatami nájdu kovbojské typy, každá aspoň raz chcela byť princeznou - obliekla sa do záclon a na hlavu si gumičkou pripevnila papierovú korunku. Aby sa aspoň na chvíľu cítila ako princezná Krasomila. Alebo ako Popoluška. Teda ako Libuše Šafránková, Alena Vránová či Milena Dvorská. To sú tie najklasickejšie české princezné, ktoré azda každý pozná. No máme aj my na Slovensku svoje filmové princezné?

Určite áno. A keď nie rovno princezné, tak aspoň krásky, šípové ruženky, víly či aspoň chudobné dievčiny, ktoré postretne šťastie. Jednou z najkrajších z nich je Zdena Studenková. Krása sa v rozprávkach často spája s dobrom, preto je pre princeznú dôležitá. Keď mala Zdena Studenková niečo po dvadsiatke, princezien a víl si najmä na televíznej obrazovke zahrala dosť. No všetci si ju určite pamätáme najmä z príbehu o kráske a zvierati, čiže z filmu Juraja Herza Panna a netvor, ktorý vznikol na Barandove v roku 1978. „Bola to veľká rozprávka, nie televízna, ale distribučná. Juraj Herz bol vtedy jeden z najvychytenejších režisérov, kameru robil Jiří Macháně. Táto rozprávka asi nebola určená celkom pre malé deti, bola aj dosť strašidelná. Ale otvorila mi cestu na Barrandov," spomína Zdena Studenková. Ako prišla k úlohe? „Robila som normálny konkurz, vtedy sa ešte nehovorilo ‚kasting‘. Bolo nás tam veľmi veľa. Trošku som ťažila z toho, že Libuška Šafránková bola taká tá česká princezná a na Slovensku sa zrejme hľadal pendant Libušky. Boli sme skrátka typom sezóny. Neskôr som hrala ešte v Šípovej Ruženke, ktorú nakrútil môj bývalý manžel, Stano Párnický. Tam som robila jednu z víl, princeznú hrala Danka Dinková. Milenka Dvorská tam hrala pestúnku a ten veľký fešák, Gedeon Burkhard, čo hrá v Komisárovi Rexovi, ten krásny chlapec, nám vtedy hral princa. To ešte zďaleka netušil, že bude taká hviezda a že jeho Rex pôjde do celého sveta." Aj na televízne princezné a víly, v réžii Jozefa Bednárika a režiséra Ivana Petrovického, spomína Zdena Studenková rada. „Chvalabohu za tie rozprávky, pretože s výnimkou niekoľkých kultových filmov, ktoré sa vryjú do pamäti, rozprávky sú tým, čo pretrváva najdlhšie. Pritom na Slovensku sa už rozprávky vôbec nenakrúcajú."

Krásny netvor

Aj filmové princezné majú svoje spomienky na detstvo. „Mám fotku, keď som ako malá bola na maškarnom bále za princeznú. Ale mala som korunku tak nakrivo, akoby mi niekto dal zaucho. Nebola som celkom také to dievčatko, ktoré sa hrávalo na princezné, to nebola celkom moja cesta. Bola som divokejšie decko, takže skôr ten čert," spomína Zdena Studenková. Hoci teda v detstve po princeznovskej roli netúžila, byť princeznou na plátne sa jej páčilo. Je to vôbec pre dospelú herečku dôležité? „Ale určite. Princezná je vždy krásna, má krásne kostýmy, pekne ju učešú, pre mladú ženu je to príjemné, keď je za peknú, keď z nej chcú spraviť tú dobrú a láskavú. Je to celkom lichotivé."

A nebola by to princezná, keby nemala svojho princa. Pravda, Zdena Studenková mala najprv netvora, z ktorého sa v polovici filmu po odstránení masky vykľul krásny a vtedy veľmi populárny Vlastimil Harapes. „Nielen že bol populárny, ale ja som vďačná, že som mohla s Vlastíkom hrať. Sme kamaráti dodnes. Je to nesmierne vzácny človek, kultivovaný, zároveň s obrovskou dávkou humoru, človek s veľkým talentom. Mám ho mimoriadne rada. Bol vtedy najväčšia baletná hviezda v celom Československu. Bol úžasný, bol fantastický, bol krásny. Polovicu filmu mal masku na hlave a iba pohybom stvárňoval zviera, Juraj Herz to veľmi dobre vymyslel."

Čaro hereckého výkonu

Zdena Studenková má stále svoje obľúbené rozprávky - Soľ nad zlato, Cisárov pekár, Pekárov cisár. „Všetky rozprávky, v ktorých hrá Jan Werich, sú mi srdcu blízke. Je tam obrovský herecký výkon Wericha, Vlastu Buriana a všetkých veľkých českých hercov, ich figúry sú senzačné, nie sú tézovité, ale majú charakter. Zveršované textíky mali svoj humor aj zveličenie, rozprávka bola veľmi dôležitá na kultivovanie detí."

Nuž a čo sa v živote krásky, Zdeny Studenkovej, zmenilo od čias, keď hrávala princezné? Úprimne sa z plného hrdla rozosmeje. „Tridsať rokov! To sa zmenilo. Mala som 24, keď som hrala princezné a teraz mám 54. Strašne veľa vecí sa zmenilo, a hlavne detské publikum, preto je dobré, že každé Vianoce sa chronicky púšťajú tie staré dobré rozprávky, lebo decká teraz vyrastajú na úplne iných žánroch a na počítačových hrách. Ale to, čo vie mať v sebe Werichova rozprávka, to kúzlo, nevyčaríte, aj keď by ste robili s najlepšími grafikmi na svete a použili milión trikov. Kúzlo osobnosti a pravdivosti hereckého výkonu, to sa už nedá nikde nájsť."

Náhodná princezná

Princeznou sa niekedy môžete stať úplnou náhodou, ako sa to prihodilo filmovej Maruške Milene Dvorskej. Len náhoda zariadila, že si zahrala hlavnú úlohu vo filme režiséra Bořivoja Zemana Byl jednou jeden král... po boku legendy českého filmu Jana Wericha. Na Hanú, kde žila, prišiel v roku 1954 vystupovať orchester Karla Vlacha a Jan Werich s dcérou Janou mal v programe výstup z hry Divotvorný hrniec. Po vystúpení si šla pätnásťročná Milena Dvorská po autogram. Werich sa jej spýtal, či by si nechcela zahrať vo filme - hľadali práve predstaviteľku najmladšej princeznej. Dvorská prikývla a Werichova dcéra Jana si zapísala jej adresu. Lenže Werich sa potom neozýval, papierik s adresou totiž stratil. Našťastie, nakoniec vypátral Milenu Dvorskú bývalý továrnik Wichterle, ktorý bol tiež z Prostějova, a tak si Marušku predsa len zahrala herečka „s nejkrásnejšíma očima", ako sa o Milene Dvorskej zvyklo hovoriť. Z rodnej Hanej odišla do Prahy na Kampu. Tri mesiace bývala u Wericha, ktorý jej ubytovanie na začiatok ponúkol. Aby sa jeho rodine odvďačila za starostlivosť a jedlo, lebo peniaze nechceli, zapájala sa do domácich prác - napríklad žehlila Werichovi košele. Už jej herecký príbeh teda pripomína rozprávku alebo rozprávkové šťastie. Kto by povedal, že práve takto sa rodia hviezdy?

Z modelky princeznou

Vráťme sa však k slovenským princeznám. Podobné šťastie sa usmialo aj na modelku časopisu Dievča Adrianu Tarábkovú, ktorá si princeznú zahrala vo filme Miloslava Luthera Kráľ Drozdia brada, ktorý bol nakrútený v roku 1984. „Pán režisér prišiel, pozrel si nejaké fotky, zavolal ma na konkurz a vybral si ma," spomína 42-ročná Adriana Tarábková-Romanová. Princezná sa totiž vydala a dnes má už 22-ročného syna Tomáša. „Manžel má toľko rokov, čo ja, stále sme spolu. Nikto z nás nemá nič spoločné s filmom," vraví bývalá herečka, ktorej kariéra sa sľubne rozvíjala - zahrala si napríklad „Jeskyňku" - tak sa volala jej postava (hlavná ženská) v populárnom filme Dušana Kleina Jak básníci přicházejí o iluze. „V seriáli Alžbetin dvor som mala tiež dosť veľkú úlohu, takisto aj v seriáli Kačenka a strašidlá, čo bola celkom pekná úloha, tiež jedna z hlavných, takže toho nebolo tak málo," spomína. Herecké vzdelanie však nikdy nezískala, študovala stavarinu a v stavebnej firme dnes aj pracuje. Na otázku, či nikdy - do príchodu Miloslava Luthera - nemala ambíciu hrať vo filme, odpovedá bez zaváhania: „Nie, nikdy." No napriek tomu spomína na nakrúcanie ako na niečo veľmi príjemné. „Režisér bol výborný, herci tiež, takže všetko bolo fajn." Nemala teda chuť venovať sa herectvu ďalej? Veď bola jednou z najkrajších princezien. „Ďakujem. Ale som praktický človek, takže nie. Filmové prostredie je dosť náročné na zháňanie práce a to nie je môj štýl. Každý má na niečo nadanie a niečo v živote chce. A toto nebola moja priorita. No bolo príjemné vyhrať konkurz, to je príjemné za každých okolností, v každej sfére života, bolo fajn skúsiť niečo, k čomu by som sa nikdy v živote nedostala, pozrieť sa do kuchyne filmu, o čom možno veľa ľudí len sníva. Mnohí by to chceli zažiť, stretávať sa s ľuďmi, ktorí sú známi. Ale pochopili by, že sú to úplne normálni ľudia ako hocikto iný. Bola to skrátka príjemná skúsenosť."

Alžbetka z Perinbaby

„Bolo obdobie, keď ma režiséri obsadzovali najmä do rozprávkových úloh. Z filmových je jednoznačne najznámejšia Perinbaba. Z tých, ktoré som stvárnila v televízii, k mojim najobľúbenejším patria Čertovo vrece, Husiarka a Kráľ a Koník z Ebenu," spomína predstaviteľka Alžbetky z Jakubiskovej rozprávky o pani Zime, teda Perinbabe, Petra Kolevská, za slobodna Vančíková. Aj napriek tomu, že v Perinbabe žiadne princezné nie sú a Alžbetka je vlastne richtárova dcéra, týraná svojou macochou, čaro rozprávky zostáva zachované. „Perinbaba bola a určite aj zostane niečím, na čo sa nezabúda, čo patrí k najkrajším spomienkam. Výnimočné bolo všetko, čo sa okolo tohto filmu z môjho pohľadu dialo - od veľkého kastingu na každú dôležitú postavu, cez vyše desaťmesačné nakrúcanie s množstvom nezabudnuteľných zážitkov až po slávnostnú premiéru, na ktorej ma čakalo to najpríjemnejšie prekvapenie - film sa podaril, a bol úžasnejší, než som očakávala."

Čím je Petra Kolevská staršia, tým viac si uvedomuje, aké sú rozprávky dôležité. „Aspoň tie klasické do nás v útlom detstve vštepovali presvedčenie, že dobro nakoniec vždy zvíťazí a v podstate sme si ani neuvedomovali, ako boli do pútavých príbehov umne ukryté základné morálne hodnoty, ktoré sme si podvedome osvojovali. A možno práve to nám dáva v každodennom živote silu nespanikáriť pri uvedomení si reality, ktorá nás obklopuje, pri vyrovnávaní sa s problémami a prekážkami, s ktorými sa stretávame. Asi nie je dobré, že dnešným deťom nedokážeme interpretovať klasické rozprávky pre ne zaujímavým spôsobom, alebo len výnimočne vznikne rozprávka nová, ktorá je schopná - v tom, čo som spomínala - konkurovať tým klasickým."

Za najdôležitejšiu zmenu od svojho „princeznovského" obdobia považuje Petra Kolevská to, že sa stala dvojnásobnou mamou a spred kamery prešla na stranu tvorcov filmových a televíznych príbehov, ktorí bývajú schovaní za kamerou.

Z pohľadu režiséra

K tomu, či sa z nejakej rozprávky stane „klasika", najväčšou mierou prispievajú režiséri. Jedným z nich je aj Miloslav Luther: „Za najúspešnejšie sa považujú tie rozprávky, ktoré sa najčastejšie vysielajú televízie. Neviem, či je to správne kritérium, ale ako autorovi a režisérovi dvoch z nich, Kráľ Drozdia brada a Mahuliena, zlatá panna, mi už vyše dvadsať rokov chodia hlásenia o ich predaji a uvádzaní po celom svete, takže s určitosťou môžem povedať, že sú mimoriadne úspešné. Pre všetkých tvorcov je to satisfakcia za mnohé výčitky, ktoré na nás v dobe ich vzniku padali. Napriek tomu, že boli oceňované na domácich i zahraničných festivaloch. Paradoxne bola spochybňovaná ich ‚slovenskosť‘, keďže vznikali voľne na motívy rozprávok nemeckých bratov Grimmovcov, čo však opodstatňovalo na tú dobu nevídanú koprodukciu s Nemeckom. Za seba môžem povedať, že sa zásadne inšpirujem prostredím, v ktorom mám svoje korene a kde žijem. Všetky rozprávky sveta majú v princípe jeden zdroj. Obecné hodnoty, vyjadrujúce ľudskú skúsenosť, ktorá presahuje národný či etnický rozmer. A myslím si, že práve to divákov aj najviac oslovuje. Večný, stále sa opakujúci a víťaziaci zápas dobra nad zlom."

Ako sa vyberá princezná

V slovenských rozprávkach, ktoré vznikli v 80. rokoch a neskôr, si zahrali aj zahraniční herci. Časť z nich totiž vznikala v koprodukcii so „Západným" Nemeckom. „Voľba hercov podlieha spravidla dvom kritériám. Producentskému, aby hlavné postavy zosobňovali herci z každej zúčastnenej koprodukčnej krajiny. U mňa napríklad hrala kráľovnú taká svetová hviezda, akou bola Mária Schell. A dôležité je umelecké kritérium, podľa ktorého režisér zvolí predstaviteľa, ktorý najpôsobivejšie zosobní charakter postavy. Preto som obsadil do úlohy princeznej v Kráľovi Drozdia brada úplnú začiatočníčku. Pôvab a pravdivosť Adriany Tarábkovej sa nijako nestráca v spoločnosti populárnych hercov, ktorí ju v príbehu obklopujú," zdôvodňuje obsadenie hlavnej úlohy neznámou neherečkou Miloslav Luther. A na akých rozprávkach vyrastal jeden z našich najznámejších „rozprávkových" režisérov? „Ako typický Stredoeurópan som od mala formovaný rozprávkami Pavla Dobšinského, Boženy Němcovej, bratov Grimmovcov, ruskými bylinami, ale i rozprávkami Tisíc a jednej noci. Archetypálnosť a jadrnosť rozprávkovej poetiky je pre mňa dodnes živým vzorom."

Dobro vyhráva nad zlom

Nemáme síce toľko klasických filmových rozprávok z päťdesiatych rokov ako Česi, celkom bohatá však bola na rozprávky naša televízna tvorba. Jednou z televíznych princezien bola aj Táňa Hrivnáková, ktorá si v roku 1976 zahrala v rozprávke Zlatá Runa režiséra Ivana Petrovického a v mnohých ďalších. Neskôr to bola Jana Nagyová, asi najznámejšia „slovenská" princezná v megapopulárnom českom seriáli o princeznej Arabele. No keďže Slováci boli odjakživa chudobní, aj v rozprávkach sa to chudobnými devami len tak hemžilo. Jednou z nich bola často Eva Večerová. „Nikdy som nehrala princeznú. Väčšinou som hrala smutné dievčatká, ktoré boli odhodené a museli sa samy o seba postarať a ktoré vlastne dokázali, že sú k svetu. Také chúďatká." Prvá inscenácia, ktorú robila v Košiciach, sa volala Husiarka Zuzka. „Hrala som husiarku Zuzku a mala som starkú, ktorá sa volala Dora, tú hrala pani Grisová. Dopadli sme tak, že nás Zima Meluzína zamrazila, zomreli sme zamrznuté." A aký je vzťah dospelej herečky k rozprávkam? „Milujem rozprávky! Som veľmi nešťastná, že sa už nerobí toľko rozprávok, ako sme robievali. Je to veľká škoda, deťom sa to veľmi páčilo."

Rozprávkové poučenia

Nuž az rozprávok plynie aj mnoho ponaučení. Napríklad to, že trpezlivosť ruže prináša, že pre lásku sa oplatí trpieť alebo že zlatý chlieb sa nedá jesť. Takisto že bohatstvo síce nie je všetko, ale kto sa oň prvoplánovo neusiluje, aj tak k nemu nevdojak príde. Tomu, kto oň urputne a nečestnými prostriedkami bojuje, sa zas zlato premení na piesok. A tiež platí, že každý chudobný Jano, ak je udatný, nakoniec nájde svoju princeznú a aj dobrá, múdra chudobná deva svojho princa. Princezné - aj tie filmové - sú stelesnením našich ilúzií o kráse a dobre. A čo by sme si bez ilúzií, obzvlášť na Vianoce, počali?