Ako sa žije s krstnými menami René a Svätopluk a s priezviskami Štúr a Malachovský?

René Štúr: Perfektne. Ja som nikdy nepociťoval nejaký hendikep. Skôr výhodu. V škole som sa vždy naučil Štúra a mal som po starosti.

Svätopluk Malachovský: So Svätoplukom sa žije podobne ako napríklad s Izidorom. Má to nevýhodu, lebo za našimi hranicami moje meno končí. René je internacionálnejšie. Stačí, keď som za Bergom, a už som Stív, Stenly a tak. No a priezvisko Malachovský má tiež skôr nevýhodu. Z pochopiteľných dôvodov, keďže som zostal v umeleckej brandži, kde sa pohybuje aj tatko a brat. Napriek tomu ho nosím.

RŠ: Teraz bez žartov. Ja som hrdý na svoje meno. Štúrovci sú dosť národoveckí. Starý otec a stará mama dali svojim synom mená Ľudovít a Dionýz.

Odkiaľ pochádzate?

RŠ: Som zo stredného Slovenska, vyrastal som v Liptove, v malej dedinke Rojkov. Konkrétne v našej dedine bolo asi päť či šesť rodín Štúrovcov. Nosili aj prímenia, aby sa vedelo, kto je kto - Štúr Haško, Štúr Kulišan, Štúr Koník. Tie sa vždy dávali podľa toho, čo kto robil alebo koho si vzal.

Sveťo, vy ste spievali v opere. Neodklonili ste sa od nej trochu aj pre to meno?

SM: Nie, nie. Možno podvedome to zohralo nejakú úlohu, ale mňa to vždy ťahalo k vymýšľaniu, k zábave, aj opery som mal radšej komické. Ale nerezalo mi to v zákulisí, medziľudské vzťahy sú v opere dosť zvláštne. Jednoducho, lákalo ma postaviť sa na vlastné nohy.

Je taký veľký rozdiel spievať v komickej a tragickej opere?

SM: Ja som sa v komickej jednoducho lepšie cítil. Mohol som sa s postavičkami lepšie vyhrať.

René, vy ste nemali blízko k serióznemu štúdiu hudby?

RŠ: Nikdy. Vždy som si však rád pohmkával a dokonca som sa aj dosť dobre chytal. Takže nejaký sluch tam je. Veď mama hrala na akordeón na veľmi slušnej úrovni. V akordeónovej kapele hrala ona sóla. Takže mám to po kom mať. No k spevu a hudobnému základu som sa vlastne dostal až na Vysokej škole múzických umení, na herectve. Potom som sa učil aj ako samouk, pri tom mi veľmi pomáhal Sveťo. On je na muziku, ja skôr na pohyb. Máme to tak nejako podelené.

Obaja ste odišli z VŠMU. Len tak ste si povedali, že sa zaobídete bez školy?

RŠ: Nebolo to ľahké. Vtedy išlo o existenciu, o budúcnosť, čo vlastne budem robiť. Mal som pocit krivdy, ale povedal som si nie, jeden človek, kvôli ktorému som mal problémy, ma nemôže zlomiť. To ma nakoplo. Musel som začať robiť viac. Vybral som sa teda na konkurz k radošincom a začal som pôsobiť rovno v praxi. To bola najlepšia škola.

SM: Ja som na VŠMU vydržal dva semestre a tiež ma akosi zlákala prax. Môj odchod bol podmienený tým, že som už mal skončených šesť rokov konzervatória. Potom som prišiel na vysokú školu a akoby som sa vrátil o štyri roky nazad. Pre ľudí z gymnázií, ktorí tam prišli, to boli nové veci, ale ja som sa už nudil. Preto som odišiel do bystrickej opery. Bol som tam rok a potom som prišiel späť do Bratislavy.

Tiež ste u radošincov.

SM: René už dávno, ja štvrtú sezónu.

Ako vznikol váš tandem?

RŠ: Veľmi jednoducho. Sveťo našiel jedného komika, volá sa Michael Curtemanche, a chceli sme vyskúšať niečo podobné.

Ako ste naňho prišli?

SM: Raz som ho videl v akomsi nočnom silvestrovskom programe na RTL. Hneď som si ho nahral, a aj sme ho s Reném hneď rozanalyzovali. Famózny, naozaj. To je humor, ktorý by sa nám páčilo robiť, hovorili sme si.

RŠ: Asi päť rokov sme sa na ňom len smiali a hovorili si, čo by bolo, keby bolo. Každý z nás mal svoje povolanie, čokoľvek navyše sa dosť ťažko dalo skĺbiť. Ale potom sme raz urobili jedno číslo na kšeft, pre banku. Niektorým ľuďom sa to dosť páčilo, ale na tú akciu, kde bola kopa okravatovaných manažérov, sa to veľmi nehodilo. Hlavne, že my sme sa bavili.

Kedy ste to začali brať vážne?

RŠ: Začali sme v roku 1995 pri čaji a rume s jedným vtipným nápadom, ktorý sme rozvinuli do ďalšej spolupráce - najprv len kuchynskej na pobavenie nás, našich priateliek a známych. Neskôr, v roku 2000, sme využili ponúknutú príležitosť a neúspešne vystúpili verejne. Rozišli sme sa s priateľkami a známym sme prestali odpisovať na esemesky. Teraz pri čaji a rume bavíme nové priateľky a nových známych.

V radošincoch ste teraz spolu. Aké to je?

RS: Nehráme spolu ani v jednej hre.

SM: Hoci mňa nalákali práve na toto - poď k nám, môžeš si zahrať s Reném. To sa síce nestalo, ale za tie štyri roky som dostal od Stana Štepku výbornú školu herectva. Je dobrá tým, že sa veľmi veľa hrá, predstavení je vždy dosť. Človek si môže nachádzať rôzne polohy, vie, ako komunikovať s divákom, učí sa, čo naňho platí. Pre mňa bolo toto poznanie veľmi podstatné a cenné. Cestujeme všelikade, aj do Česka, a ľudia sú stále hotoví.

Dá sa z tejto školy herectva vychádzať v hľadaní vlastnej cesty?

RŠ: Podľa mňa dá sa vychádzať zo skúsenosti, ako funguje princíp fóru. Keď to rozoberáme, tak napríklad jedno predstavenie je rozdelené na niekoľko častí a každá musí byť nejakým spôsobom vypointovaná. Keď sa naučíme jednu časť vypointovať a pripraviť si pôdu, potom, keď urobíme viac takých vecí, z toho môže vzniknúť predstavenie.

Ako sa dá opísať váš humor?

RŠ: Skúšame napríklad prvky, ako je stand-up, ale snažíme sa to posunúť aj do divadelnej roviny.

SM: V podstate už bolo vymyslené všetko. My sa naozaj inšpirujeme mnohými vecami, ktoré sa nám páčia. Ale podstatné je, že si ich potom môžeme robiť po svojom. Musí tam byť nejaký náš punc.

RŠ: Humor na Slovensku pokrivkáva a pritom nemáme pocit, že by sme mali zlých ľudí. Lenže dlho nás kŕmili v telkách takým tým humorom „na prvú". My by sme chceli robiť humor aspoň „na druhú".

A potom čakáte, či si vás niekto kúpi?

RŠ: Viete, ťažko je niekoho presviedčať - chceli by sme to urobiť takto. Keď ten druhý nechápe, čo vlastne chceme, to nám iba berie energiu. Preto je lepšie, keď dostaneme priestor a robíme veci po svojom. Chvalabohu, mali sme šťastie na ľudí, ktorí nám veľmi pomohli.

Nakrútili ste niekoľkodielnu reláciu Ooops!, ktorá vás zviditeľnila na televíznej obrazovke. Ako vznikla?

SM: Bol to náš nápad, prišli sme aj s názvom, na základe ktorého sme potom založili aj našu firmu. Ooops sa povie vždy, keď sa stane niečo nečakané, nemiestne, nepatričné. To nám sadlo ako zadok na šerbeľ. Urobili sme pilotný diel z vlastných prostriedkov a s podporou ľudí, ktorých náš projekt zaujal. Neskôr sme sa dohodli s produkčnou firmou Maya a nakrútili ďalšie diely.

RŠ: Mnohí komici, aj Mr. Bean, hovoria, že začiatky bývajú katastrofálne. Každý sa musel preskákať trápnosťou, aby sa zocelil, vychytal muchy. Treba tým prejsť. Počas vysielania tých deviatich dielov sme si získali celkom slušnú divácku obec a mohli sme aj chytiť spätnú väzbu. Tak na osemdesiat percent sa to ľuďom vraj páčilo. Nikdy nevyhoviete všetkým, ale osemdesiat percent je slušný výsledok .

Nečakali ste vyššiu sledovanosť?

RŠ: To už nezávisí len od nás, ale hlavne od medializácie relácie a tú sme mali minimálnu.

Myslíte si, že vaša relácia prišla na obrazovku v pravom čase?

RŠ: My sme mali Ooops! hotové už tri roky, čakali sme, čakali, čakali. Ale zrejme je to tak, že treba ísť po stupienkoch. Aby sme potom rýchlo nepadli a chvíľu sa aj udržali. Lebo ako hovoria starší a múdrejší, nie je umenie dostať sa hore, ale udržať sa tam.

SM: Na televíznej forme sme dosť veľa pracovali. Každý malý skeč je v podstate malý film. Bolo výborné, že sme sa na krátkometrážnych filmoch mohli veľa naučiť. V deviatich dieloch sme ukázali asi sedemdesiat hereckých polôh.

Relácia už nebeží. Vraj by ste ju mali zasa oživiť?

SM: Zatiaľ to tak nevyzerá. Ale práve na jej základe sme sa odvážili napísať aj filmový scenár. Už je skoro hotový.

SM: Myslíme si, že by mohol vyplniť dieru v našej kinematografii, keby pritiahol ľudí do štyridsať rokov. A čo je ešte lepšie, oslovil nás pán Lasica a poskytol nám priestor pre vznik divadelného predstavenia. My si to nesmierne vážime, hlavne to, že si môžeme vyskúšať predstavenie vo vlastnej produkcii.

V bratislavskom Štúdiu L+S máte presne na Silvestra predpremiéru. Ako ste presvedčili Milana Lasicu, aby vám poskytol priestor?

RŠ: Keď nás videl v televízii, napísal pánu Hronovi, šéfovi produkčnej firmy Maya, esemesku, že chlapci sú dobrí, páčia sa mi. Pán Hron zorganizoval stretnutie, slovo dalo slovo. Pán Lasica nechcel ani vidieť scenár, verí nám. To nás prekvapilo.

Svojmu divadelnému projektu ste dali názov Ooops! workshop. Čo môžu diváci očakávať?

RŠ: Urobili sme si prierez toho, čo všetko znamená herecký svet. Ľuďom, ktorí prídu na naše predstavenie, chceme vtipnou formou ukázať, akí herci sú, aj to, čoho sa má človek vyvarovať, ak sa chce stať hercom, či ako využiť herectvo v bežnom živote a podobne. Ukážeme napríklad typy, aké chodia na herecké konkurzy.

SM: A trochu aj zákulisie divadla. Keď sme začali robiť predstavenie, mali sme v podstate veľmi jednoduchú otázku aj odpoveď - môžeme písať a hovoriť len o tom, v čom sme doma. Sme už minimálne pätnásť rokov v praxi, niečo sme odpozorovali a vieme, ako to chodí. Takže bolo takmer jednoznačné, že predstavenie urobíme o tomto.

Nezaujíma vás politická satira?

RS: Prvý aj posledný bod nášho nepísaného pravidla je vyhýbať sa politike ako čert krížu. My robíme apolitický humor. Treba vedieť, kedy s takým niečím prísť. Ale aj keby bola tá správna chvíľa, politika je pre nás príliš smutná záležitosť.

Je pre vás divadlo niečím iné ako televízna zábava?

SM: Na divadle je zvláštne to, že nikdy neviete, či vás prijmú, alebo neprijmú diváci, či sa budú naozaj baviť, či sa naozaj uvoľnia a nechajú sa zlákať do nášho sveta. Ale veríme, že áno.

RŠ: Hráme už spolu v Teatro Wüstenrot v predstavení High Life, aj sme tam autorsky prispeli. Párkrát sa na javisku stalo, že sme sa navzájom vyhecovali do smiechu a potom sa s nami spolu smiali aj diváci. V Štúdiu L+ S je to iné v tom, že sme na javisku sami dvaja takmer dve hodiny. A podobné v tom, že tiež by sme chceli, aby sa ľudia bavili na tom, na čom my.

Inscenáciu si aj sami režírujete. Nechýba vám niekto, kto by vás viedol?

SM: Nechávame si poradiť od priateľov, ktorým predstavenie priebežne ukazujeme. Povedia nám svoj názor a ten berieme do úvahy, ale do tej miery, že chceme ostať sami sebou tak, ako to od nás chcel aj pán Lasica.

Ako vás vnímajú kolegovia, alebo napríklad voľakedajší spolužiaci?

SM: Herecký svet je zvláštny. Dobré je, že vlastne sa vás nikto nepýta na školu. Samozrejme, je dobré ju mať aj do budúcnosti, určite má svoj význam, ale v praxi platí - ukáž, čo vieš. Neexistuje žiadne meradlo, podľa ktorého je nejaký herec dobrý a nejaký zlý.

RŠ: A potom sú aj kamarátšafty. Ale také fungujú všade, vo všetkom.

Ako medzi vami funguje napojenie? Dokážete sa aj zdôverovať a hovoriť vážne?

SM: Sme v prvom rade kamaráti.

RŠ: Desať rokov spolu pracujeme, rozprávame sa, žúrujeme, tak tá synchronizácia sa musí odzrkadliť. Na javisku je úžasné, že ja sa pozriem na Sveťa, on na mňa, a vždy zafunguje zohranosť, kamarátstvo aj poznanie. Minule urobil Sveťo úžasné gesto v predstavení. Mne sa odlepila polka fúzov, tak on si hneď odlepil svoju polku. Dobré, nie?

Nehovoríte si niekedy, že život nie je žiadny vtip a čo to vlastne vyrábate?

SM: Fatalistické myšlienky? Tie nás zvyknú ovládnuť tak asi na päť sekúnd. A potom sa ich hneď snažíme využiť v nejakom skeči. Napríklad si vymyslíme figúrku, ktorá bude mať také reči, že nič nemá zmysel a podobne.

RŠ: Každá postavička má určite voľačo aj z nás. Veď je zo srdca robená, naozaj.