Hovorí sa, že každé dievča chcelo byť aspoň raz v živote princeznou. Halilo sa do záclon, na hlavu si kládlo trblietavé korunky. Na túto svoju životnú etapu si nespomínam, hoci nepopieram, že sa možno vyskytla. Mám starších bratov, tak som skôr hrávala futbal a z filmových hrdiniek som si vyberala väznené Indiánky Ribanu či Nšoči. Čo nebolo v detstve, však človeka môže dostihnúť na „staré kolená". Ktovie, čo by na to povedal psychológ, ale princeznou sa stávam teraz, ďaleko po štyridsiatke. Minule som vo sne vyskakovala na bieleho koňa pred šarmantného Hugha Jackmana v centre Bratislavy. Na šaty si nespomínam, ale bolo to veľmi romantické. A iste som bola krásna, ako ktorákoľvek iná princezná. Rozprávky nás naučili snívať. Keď ich ešte v televízii zďaleka nebolo toľko ako dnes, túžobne som čakala na nedeľné ráno, vliezla som rodičom do postele a so zavretými očami počúvala rozprávku z rádia. Sama som si robila režisérku, kostymérku, obsadzovala postavy. Teraz sa na rozprávkový svet teším cez Vianoce. Niekedy si aj zaškrtnem niektorú z nových rozprávok, napokon však vždy zistím, že najviac ma potešia tie, čo už dôverne poznám. Ako keď deti od nás neustále vyžadujú čítať do omrzenia jednu a tú istú rozprávku. V peknom článku Iris Kopcsayovej si môžete prečítať, ako je to so slovenskými princeznami a vo fenoméne Petra Pišťanka, ako sa z rozprávky stáva klasika.

Jedno, čo vo mne zostalo z rozprávok dodnes, je viera, že dobro vždy zvíťazí. Kým sa absolútne nepresvedčím, že sa už zlo na dobré neobráti, verím v to dobro. Nech vás rozprávkové víly a múdre starenky sprevádzajú nielen počas vianočných dní, ale celým budúcim rokom.

Želám vám krásne sviatky a šťastný nový rok