Tomuto básnikovi, divadelníkovi, výtvarníkovi a filmárovi, ktorý sa v dvadsiatych rokoch minulého storočia zúčastnil na všetkých francúzskych avant­gardných umeleckých hnutiach, to možno veriť, s drogami mal bohaté skúsenosti. Ani v jeho románe Strašné deti, v rozsahom neveľkom texte, považovanom za kľúčové dielo Cocteauovej prozaickej tvorby, droga nechýba. Je ňou však tentoraz „hra“ dospievajúcich súrodencov Paula a Élisabeth v uzavretom priestore detskej izby a navzájom pripútaných silnou láskou brata a sestry. Táto ich hra, všetko, čo so sebou a neskôr i s druhými činia v „duchu izby“, v tom paralelnom svete, nerozlišujúcom zlo a dobro, môže byť (ako každá droga) zaručenou cestou k tragédii. Tej Cocteau vo vlastnom živote, ktorý nepochybne tiež žil ako hru, nakoniec unikol. „Keď som vyšiel zo sanatória, kde som strávil dva mesiace sám len s ošetrovateľkou, cítil som spokojnú bolesť,“ opísal svoje prvé pocity po skončení odvykacej kúry. A vo vrecku mal hotový román Strašné deti, ktorý tam napísal za dva týždne.