BRATISLAVA. Skutočnosť, že vystúpenie slovenskej reprezentácie na pamätnom IV. zjazde Zväzu československých spisovateľov v roku 1967 bolo viac než rozpačité a vymykalo sa z jeho oslobodzujúcej atmosféry, je síce známa, no radšej sa u nás o nej cudne mlčí. Tak to bolo, až na vzácne výnimky, aj vlani, pri jubileu tohto podujatia, považovaného za jasný signál reformných zmien v spoločnosti vedúcich k Pražskej jari.
Užitočný pohľad z druhej strany nám ponúka tretí diel štvorzväzkového projektu Dějiny české literatury 1945 – 1989, ktorý vydala pražská Academia. V kapitole venovanej vzťahom so slovenskou literatúrou sa pripomína aj tento rozpad pomyselnej jednoty českých a slovenských spisovateľov v rámci spoločnej zväzovej organizácie.
Na kritické zjazdové príspevky Vaculíka, Kunderu, Klimenta či Kohouta, ktoré vyvolali spupnú reakciu najvyššieho komunistického strážcu kultúry Jiřího Hendrycha a jeho následný odchod z rokovania, odpovedali slovenskí delegáti len opatrne formulovanými príspevkami. Z osemdesiatich vystúpili iba štyria a českým kolegom nielenže neposkytli prakticky žiadnu oficiálnu podporu, ale dokonca sformulovali kompromisný dokument na „záchranu zväzu“.
Iná situácia, no tiež nie jednoduchá, bola aj mimo spisovateľských štruktúr. Jednou z ciest na lepšie vzájomné poznávanie oboch literatúr bola snaha prekladať diela slovenských autorov do češtiny, no ukázalo sa, že väčší vplyv než samotná prax prekladov mali nové, dovtedy tabuizované témy, predstavované knihami Jašíka, Ťažkého, Mňačka, Tatarku, Mináča alebo divadelnými hrami Karvaša či Laholu.
Paralelne s tým v druhej polovici 60. rokov na oboch stranách dozrievalo poznanie a uznanie faktu, že slovenskú literatúru už nemožno ďalej vnímať len ako menšiu súčasť vyššieho československého celku, ale ako svojbytnú súčasť literatúry svetovej.
Svojim čitateľom ponúkali v origináli alebo v českých prekladoch mnohé diela slovenských autorov hlavne časopisy Plamen, Literární noviny či Host do domu, na druhej strane sa českej literatúre pravidelne venoval Kultúrny život, Mladá tvorba, Slovenské pohľady či Romboid.
Tieto dobré mravy sa prejavili aj po okupácii a v začiatkoch normalizácie, keď postupne zanikajúce periodiká venovali celé samostatné čísla prierezom literárnej tvorby už zakazovaných autorov z druhej strany čerstvej federálnej hranice.
