Vojenčina a civil

Problém nastal, keď Hendrixa ako osemnásťročného dvakrát za sebou chytili v ukradnutom aute. Keďže podľa amerických zákonov bol neplnoletý, dali mu na výber: dva roky basy, alebo prihláška do armády. Hendrix si vybral druhú možnosť a v roku 1961 narukoval k výsadkárom do Fort Campbell v Kentucky. Vojenčinu nijako nežral, skôr sa usiloval so všetkým vykývať. Vo chvíľach voľna hral na gitaru, a tak sa zoznámil s basovým gitaristom Billym Coxom. Po návrate do civilu sa Hendrix s Coxom presťahovali do Clarksvillu v štáte Tennessee a založili skupinu King Kasuals. Vo februári 1964 Hendrix dostal lano od slávnej vokálnej skupiny Isley Brothers. Ako sprievodný gitarista s nimi koncertoval a nahrával, až kým ho do svojej skupiny neangažoval Little Richard a ešte neskôr King Curtis.

Začiatkom roku 1966 sa v newyorskom klube Cheetah Hendrix zoznámil s priateľkou gitaristu Rolling Stones Keitha Richardsa, ktorá ho odporučila bývalému basgitaristovi skupiny Animals Chasovi Chandlerovi - začínajúcemu hudobnému producentovi, ktorý hľadal nejaký talent. Ten si šiel Hendrixa pozrieť a z jeho klubového vystúpenia zostal úplne hotový. Okamžite mu dal ponuku, aká sa neodmieta: odísť do Londýna a odštartovať hviezdnu sólovú kariéru.

V Londýne

V septembri 1966 Hendrix priletel do Londýna a podpísal zmluvu s Chandlerom, ktorý mu vzápätí pomohol zostaviť vlastnú skupinu. Vybral do nej bubeníka Mitcha Mitchella a basistu Noela Reddinga. Tak vznikla skupina Jimi Hendrix Experience, ktorá - po boku o pár mesiacov staršej skupiny Cream - založila trend tzv. power tria, teda rockovej úderky personálne zosekanej až na dreň a umožňujúcej svojim členom, obyčajne špičkovým muzikantom, predvádzanie vlastnej bravúrnosti. Neskôr v tomto trende pokračovali skupiny ako Rush, Beck Bogert & Appice, Emerson Lake & Palmer, UK, Police, Genesis, SBB, Placebo či u nás svojho času Collegium musicum alebo M efekt.

Hendrixova skupina sa ukázala ako skvele vybraná a zladená. Kým líder kombinoval povinnosti sólového i sprievodného gitaristu a objavným, dovtedy neslýchaným spôsobom používal elektronické efekty a spätnú väzbu, Mitchell uplatňoval pri hre na bicie perlivú, džezom ovplyvnenú techniku s mnohými breakmi a virblami. Reddingovi bola zákonite prisúdená úloha relatívne nehybného epicentra hurikánu, keď sa svojimi presnými a neraz jednoduchými basovými ostinátmi staral o to, aby celá táto psychedelicky rozlietaná a rozbláznená hudba mala pevne ukotvený fundament.

Úspech

Hendrixova sila tkvela najmä v skvelých koncertných vystúpeniach a v nádherných gitarových exhibíciách, ktoré boli preňho typické. Ovplyvnený elektrickým blues predvádzal na pódiu ozajstný orgastický vzťah s gitarou, sprevádzaný brutálnymi rockovými efektmi. Legendárne je jeho lascívne hranie jazykom, hra na gitaru za krkom, masturbačné pohyby s gitarovým krkom a takisto rozbíjanie gitár, ku ktorému sa inšpiroval na koncerte skupiny Who. To všetko predviedol aj v júni 1967 počas Monterey Pop Festivalu, jedného z prvých veľkých rockových koncertov, ktorý odštartoval jeho kult hviezdy. Skvelý filmový záznam tohto koncertu zachytáva aj publikum sediace s otvorenými ústami a neveriace vlastným očiam a ušiam.

Prvé dva albumy vydal Hendrix rýchlo za sebou v roku 1967 - debutový album vyšiel pod názvom Are You Experienced? a druhý sa volal Axis: Bold As Love. V porovnaní s improvizovaným a skôr živočíšnym poňatím koncertov, na albumoch odvádza Hendrix so svojou skupinou nesmierne precíznu a premyslenú prácu. V rozpore s jeho riadne rozviatym imidžom a neusporiadaným životným štýlom, v ktorom mali svoje pevné miesto kvantá radodajných žien a rôzne chemické povzbudzujúce, ale aj omamné prostriedky, Hendrix bol pri nahrávaní veľkým perfekcionistom a aj napriek tomu, že neovládal noty (hudbu si údajne zapisoval pomocou farebných ceruziek), na štúdiových albumoch sa stretávame s precízne zaranžovanou a zahranou hudbou.

Album albumov

V roku 1967, po návrate z náročného turné po Škandinávii a po senzačnom koncerte v parížskej Olympii, sa Hendrix rozhodol, že pred nadchádzajúcim americkým turné si potrebuje trochu oddýchnuť od vystupovania. Nebol by to workoholik jeho formátu, keby sa nerozhodol oddychovať v nahrávacom štúdiu. Chvíľu pracoval v londýnskych štúdiách Olympic, ale čoskoro sa premiestnil do USA a v príjemnom prostredí čerstvo vybudovaného newyorského štúdia Record Plant začal pracovať na novom albume. Aj napriek dokonalým podmienkam na prácu však pociťoval obrovské vnútorné pnutie a popri práci a tvorbe si chcel aj užívať a stretávať sa s priateľmi a so ženami, ktoré boli jeho vášňou. Vyriešil to jednoducho: začal si ich pozývať do štúdia. Vyzeralo to potom tak, že celé dni a noci trávil v Record Plante a spolu s ním sa tam stále tmolili rôzni cudzí ľudia. Manažérovi Chasovi Chandlerovi to veľmi liezlo na nervy - nenávidel trčať v nahrávacom štúdiu od rána do neskorej noci a stokrát nahrávať tú istú skladbu. Bol pevne presvedčený, že Hendrix sa zacyklil pod vplyvom drog a návštevníkov, ktorí tam nemali čo robiť. Veď len pesničku Gypsy Eyes nahrávali 43-krát a Hendrix stále nebol spokojný s výsledkom. Gitarista Dave Mason (z vtedy vychytenej skupiny Traffic) musel nahrávať svoj part dvanásťstrunovej akustickej sprievodnej gitary v skladbe All Along The Watchtower nie menej ako dvadsať ráz. Ešte tvrdší bol Hendrix k sebe samému, takže nekonečné nahrávanie spevu a gitarových sól, s ktorými stále nebol spokojný, sa stalo nočnou morou pre celý technický personál štúdia. Chas Chandler napokon stratil nervy, s Hendrixom sa do krvi pohádal a svoj podiel v produkčnej firme predal svojmu partnerovi Michaelovi Jefferymu.

Žiadny chaos

Výsledný album však nepôsobí nijako chaoticky. Ako keby tie davy povaľačov a štetiek nikdy netáborili v štúdiu a nepriživovali sa na Hendrixovom cateringu a osobnom drogovom dílerovi. Electric Ladyland je nesmierne celistvý a vizionársky počin. Je to jasná a sebavedomá prezentácia Hendrixovej geniality a jeho hudobnej vízie siahajúcej ďaleko za pôdorys klasického gitarového power tria, ktoré mal s Reddingom a Mitchellom. V úsilí spestriť a ozvláštniť zvuk pesničiek použil Hendrix niekoľko vynikajúcich pozvaných hudobníkov, ktorých výkony farebne doplnili základné trio. Okrem gitaristu Dava Masona sa na Electric Ladyland podieľajú ďalší členovia Traffic: Chris Wood na flaute (v skladbe 1983) a Steve Winwood na organe (v skladbe Voodoo Chile). Na Voodoo Chile pohostinsky hrá na base aj člen Jefferson Airplane Jack Cassady. Priam hypnotickým groovom prispel do skladby Still Raining, Still Dreaming bubeník Buddy Miles (ktorého neskôr Hendrix prizval do svojej novej kapely Band Of Gypsys). Dramatickým zvukom organu Hammond prispel na túto skladbu Mike Finnigan. Na perkusie v All Along The Watchtower zasa môžeme počuť Briana Jonesa z Rolling Stones.

Zaujímavosti o Electric Ladyland

Dvojalbum Electric Ladyland vyšiel v októbri 1968 a ihneď sa stal veľkým hitom. V USA sa držal na prvej priečke (ako jediný Hendrixov album dosiahol toto umiestnenie), vo Veľkej Británii sa ocitol na piatom mieste. Málo by chýbalo a album by vyšiel pod názvom Electric Landlady (Elektrická domáca). V záverečných fázach postprodukcie ho takto omylom alebo zo žartu pomenoval štúdiový technik a škatule so zmixovanými pásmi, ktoré putovali do masteringového štúdia, niesli tento názov. Našťastie, perfekcionista Hendrix bol prítomný pri masteringovom procese, takže si skomoleninu všimol a rozzúril sa do nepríčetnosti. Ešte väčšia komplikácia bola spojená s výberom fotografie na obal. Hendrix napísal list spoločnosti Reprise, ktorá album vydávala v USA, a podrobne v ňom opísal, ako si obal predstavuje. Pre väčšiu názornosť priložil aj kresbičku. Chcel, aby sa použila fotografia Lindy Eastmanovej (neskoršej ženy Paula McCartneyho), na ktorej je skupina Experience obklopená deťmi pri soche Alice v krajine zázrakov v newyorskom Central Parku. Spoločnosť namiesto toho svojvoľne použila rozostrený Hendrixov portrét v žltej a červenej od fotografa Carla Ferrisa. Britský label Track Records, ktorý vydával Hendrixove platne vo Veľkej Británii a v Európe, disponoval vlastným grafickým oddelením, ktoré vytvorilo obal pozostávajúci zo skupinovej fotografie viacerých nahých žien usadených s Hendrixovými fotografiami a obalmi jeho platní v rukách, na čiernom pozadí. Tak vyšiel Electric Ladyland v Európe. Prvé európske vydanie albumu na CD skraja 80. rokov (ešte ako dvojCD) opakuje práve tento artwork. Neskoršie remasterované vydanie na labeli MCA má úplne nové výtvarné riešenie, s iným Hendrixovým portrétom. „Definitívne" CD vydanie autorizované spoločnosťou Experience Hendrix sa vrátilo k Ferrisovej fotografii a v tlačovej správe sa uvádzalo, že obal s nahými ženami sa Hendrixovi nikdy nepáčil, a preto ho nepoužili. Záhadou však je, prečo konečne nepoužili Eastmanovej fotografiu, ktorú pre obal dokázateľne vybral sám umelec. V roku 2005 vyhlásil časopis Q na základe čitateľskej ankety album Electric Ladyland za 38. najväčší album všetkých čias. Album je zahrnutý aj v knihe 1001 albumov, ktoré si musíte vypočuť, kým zomriete.

Koniec

V roku 1969 sa Hendrix odholal k personálnym zmenám vo svojej kapele a prepustil Reddinga i Mitchella. Dal dokopy novú zostavu, černošské power-funkové trio Band Of Gypsys s basistom Billym Coxom a bubeníkom Buddym Milesom a spoločne natočili koncertný album nazvaný aj Band Of Gypsys. Začiatkom roku 1970 Hendrix opäť obnovil Experience a na post bubeníka sa vrátil Mitch Mitchell. Živá platňa s nahrávkami z koncertu s Band Of Gypsys sa predávala dobre a gitarista sa tešil aj zo svojej novej srdcovej záležitosti: z vlastného štúdia Electric Lady, ktoré mu stavali na kľúč v New Yorku a ktorého sa už nevedel dočkať. Žiaľ, nedočkal sa ho.

S obnovenou skupinou Jimi Hendrix Experience absolvoval ešte jedno európske turné, ktoré však nedokončili pre ochorenie Billyho Coxa. Počas vynútenej prestávky sa zdržiaval v Londýne, kde si užíval neplánované voľno. Dňa 18. septembra 1970 Jimi Hendrix zomrel po návrate z večierka v byte svojej priateľky Moniky Danemannovej za dodnes nie celkom objasnených okolností. Bezprostrednou príčinou bolo podľa lekárskej správy vdýchnutie zvratkov a zadusenie. Túto smrť možno pripísať užitiu alkoholu v kombinácii s uspávacími práškami Vesperax.

The Jimi Hendrix Experience je prvou naozaj veľkou a legendárnou rockovou skupinou, ktorej všetci pôvodní členovia sú mŕtvi. Noel Redding prežil svojho niekdajšieho šéfa o 33 rokov (zomrel v roku 2003), zatiaľ čo Mitch Mitchell o celých 38 rokov (zomrel pred pár dňami, 12. novembra 2008). Buddy Miles z Band Of Gypsys zomrel vo februári tohto roku na zástavu srdca, a tak posledným žijúcim členom Band Of Gypsys a Experience je dnes Billy Cox.

Hendrix očami Fedora Freša

Ako sa dnes pozeráme na Jimiho Hendrixa? Azda najvýstižnejšie to opísal Fedor Frešo, fenomenálny slovenský basgitarista, ktorý hral vo všetkých naozaj legendárnych a veľkých československých rockových skupinách (Soulmen, Prúdy, Collegium musicum, M efekt, Fermáta). Vo svojom článku Cream a Jimi Hendrix: Porazený vs. revolucionár?, ktorý vyšiel v internetovom magazíne inZine, napísal okrem iného: „Len ťažko bolo prísť na formulu, alebo jednoducho povedať, čo bolo vlastne na Hendrixovi také dobré. Nevedeli sme na túto otázku nájsť uspokojivú odpoveď. Jeho kolegovia v kapele si viac-menej plnili iba svoju úlohu sidemenov. Všetko stálo na Jimim. Dnes už je to oveľa ľahšie. Bol to jednoducho génius. Stačí si pozrieť video a pozorovať ho pri hraní. Lahôdka aj pre oči. Takto dáko predsa vyzerá, keď hráč ovláda svoj nástroj, ako keby bol s ním zrastený a nebol len jeho poslušným otrokom. A v jeho prípade ešte aj fakt, že ignoroval starostlivo ergonomicky vytvorenú gitaru a na svoj Fender Stratocaster hral naopak. Teda ľavák. A bol to obyčajný, štandardný model. Zistil som, že používa struny Fender Rock And Roll a že si gitaru podlaďuje o celý tón. V tých časoch mi Hendrixova samoľúbosť, viditeľná vo filmoch, išla na nervy, dnes už mi neprekáža. Bol jednoducho taký. Pri počúvaní jeho platní je človek vtiahnutý do atmosféry, akú nevytvoril nikto iný. Nedá sa napodobniť, akurát pajcovať, čo dodnes nadšenci robia. Existujú aj rôzne festivaly, kde sa súťaží, kto sa najviac podobá na Jimiho Hendrixa. Keby majster vstal z mŕtvych a zúčastnil sa, ktovie, či by vyhral. V encyklopédiách píšu, že bol najväčším, teda najlepším gitaristom všetkých čias. Možno trochu nadsadené, ale prečo by to nemohla byť pravda?"

Myslím, že len ťažko by sa dali nájsť slová výstižnejšie a úprimnejšie.

Autor: Peter Pišťanek