Tandem americký prezident a minister zahraničia funguje, keď si tí dvaja rozumejú. Duo Obama a Clintonová by sa aj preto mal poučiť zo smutného prípadu Colina Powella.
Kliknite - obrázok zväčšíte.
WASHINGTON, BRATISLAVA. Málokto si na to už dnes pamätá. Keď v decembri 2000 predstavil čerstvo zvolený prezident George Bush mladší svojho budúceho ministra zahraničia, pred novinárov v Texase predstúpil muž, ktorý bol v tom čase obľúbenejší ako nový prezident.
Vyslúžilý štvorhviezdičkový generál Colin Powell mal za sebou vojenskú minulosť, skúsenosti so zahraničnou politikou v predchádzajúcich republikánskych vládach a popularitu u Američanov. „Mala by to byť hviezda Bushovej administratívy,“ spomínal na stránkach magazínu Newsweek na vymenovanie prvého Afroameričana na pozíciu ministra zahraničných vecí americký novinár Michael Hirsh.
Odchod smutného muža
Po štyroch rokoch bol pre Powella koniec jeho služby u Busha vykúpením. Z uctievaného politika sa stala hračka v rukách ostatných členov Bushovej neokonzervatívnej vlády. Powell nebol Bushovi blízky názorovo ani osobne. Umiernený politik zostával často so svojími názormi medzi Bushovými jastrabmi Donaldom Rumsfeldom či Dickom Cheneym izolovaný.
Navyše pre zvyšok sveta sa stal obyčajným klamárom. Práve umierneného člena svojej administratívy využívala Bushova vláda na „pretlačenie“ invázie do Iraku.
„Niet pochýb, že Saddám Husajn má biologické zbrane,“ povedal Powell vo februári 2003 pred Bezpečnostnou radou OSN.
Spojené štáty nakoniec na Irak aj s podporou spojencov, ktorých presvedčil Powell, zaútočili, no zbrane hromadného ničenia tam nikdy nenašli. Nepravdivé správy zo spravodajských služieb označil predvčerom prezident Bush za najpoľutovaniahodnejšiu udalosť počas ôsmich rokov svojho prezidentovania.
Varovný prst
Príklad neúspešnej štvorročnej anabázy Colina Powella v kresle ministra zahraničia vytiahli americké médiá ako varovný prst pre nové duo v americkej zahraničnej politike. Prezident Obama si vybral svoju demokratickú rivalku Hillary Clintonovú a miesto kamarátstva sa dá hovoriť o rešpekte.
VIDEO: Clintonová sa pridáva k Obamovi
Vzájomná blízkosť prezidenta a ministra zahraničia sa označuje za jednu z hlavných podmienok dobrého fungovania americkej zahraničnej politiky. Nemusia byť práve najlepší priatelia, no minister zahraničia by mal cítiť oporu v prezidentovi. „Keď svetoví politici hovoria s ministrom, mali by mať pocit, že hovoria s prezidentom,“ napísal v tejto súvislosti stĺpčekár New York Times Thomas Friedman. Ako príklad sa často uvádza šéf diplomacie vlády Georga Busha staršieho James Baker.
Ako napísal pre denník Los Angeles Times analytik David Miller, ktorý slúžil u šiestich šéfov diplomacie, správny minister zahraničia by mal tiež vedieť buchnúť po stole. Rovnako by mal byť dobrý vyjednávač. Ako dobrú vlastnosť opisuje aj istý spôsob manipulácie a tvrdosti. „Milý minister zahraničia je väčšinou neefektívny minister zahraničia,“ napísal Miller.
Samozrejme, že to poškodilo moju povesť. Je to škvrna.
Colin Powell, bývalý minister zahraničia o svojej úlohe v irackej vojne
