BRATISLAVA. Prišiel z Paríža a ľudia žasli. Veď ten hrá ako Coltrane! Taký nátisk tu nikto nemá! Kto to sem došiel?
To bolo pred niekoľkými rokmi. Dnes sa o saxofonistovi Lubošovi Tamaškovičovi premieta dokument Jas is Jazz, je v programe Medzinárodného filmového festivalu Bratislava.
Na periférii
Režisér Peter Dimitrov sa už dopočul, že vraj nakrútil smutný film. „Vravia mi, že je smutné pozerať sa, ako nejaký starý pán chodí po Bratislave,“ hovorí. „Mne sa to nezdá. K tomu, k čomu dospel on, veľa ľudí nedospeje. Málokto je taký vyrovnaný so sebou a so životom.“
Naozaj, Tamaškovič pokojne vo filme povedal, ako to v tom Paríži kedysi za socializmu bolo. Hoci len niekoľkými strohými vetami: „Tie peniaze neboli bohviečo a keď sa mi rozpadla kapela, nebolo to už ani to bohviečo. Nakoniec mi pomohla OSN, kúpili mi lístok z Paríža do Bratislavy.“
Dimitrov vraví, že v živote stretol iba jedného alebo dvoch emigrantov, čo by boli takí úprimní ako Tamaškovič. Čo by sa nebáli priznať, že život vonku nebol jednoduchý, taký, ako sme si ho idealizovali. „Nikto nechcel povedať, že žil na periférii, že mali problém prežiť.“
Bolo obdobie, keď ani Tamaškovičov život v Bratislave nevyzeral lepšie. Veľmi veľa pil, až nemohol ovládať nástroj. Keď však prestal, mohol začal pracovať na svojom hudobnom ideáli - raz chce hrať Jas originál. „Vedel som hrať friško, vedel som hrať krásne, vedel som hrať moderne. Myslel som si, že keď budem hrať jazz, neviem čo dokážem. Ale rozum bol pomýlený a srdce tam nebolo,“ vraví vo filme. Hrať Jas originál, naopak, znamená hrať úsporne a nehrať zbytočne. „Jas, to znamená pôvodné, silné svetlo. Možno, že raz alebo dvakrát sa mi tak podarilo zahrať, ešte na tom musím veľmi veľa pracovať.“
Ani oslavný, ani patetický
Tak nejako úsporný je aj Dimitrovov film. Formálne je jednoduchý a čistý, až sa zdá, že dýcha spolu s Tamaškovičom. Nie je oslavný ani patetický. Je jasné, že v ňom rozpráva človek zo sociálnej periférie, a pritom ho možno obdivovať. „Furt z neho cítim, že má morálnu prevahu nad ostatnými,“ vraví Dimitrov.
V jednej chvíli mu dal Tamaškovič príkaz, aby ich rozhovor nepostrihal, aby ho dal v takom poradí, ako odznel. A Dimitrov to rešpektoval. Napokon už pri prvom dni nakrúcania mohol zahodiť všetky plány a predstavy, aké o filme mal. „Samozrejme, že som rátal aj s nejakou kontrolovanou improvizáciou. On mi však zrazu povedal: Celý život som chcel vedieť, čo je to Boh, žena a jazz. A mňa to tak zaujalo, že som sa rozhodol po tých slovách ísť. Takže ten film v podstate nakrútil on. Ja som sa len prispôsobil.“
Popritom sledoval, aké to je, keď si niekto dovolí byť sám sebou. „Aj za cenu, že pôsobí nepochopiteľne a smiešne.“
Dimitrovov film Jas is Jazz sa hrá dnes o deviatej večer.
Jas, to znamená pôvodné, silné svetlo. Možno, že raz či dvakrát sa mi tak podarilo zahrať, ešte na tom musím veľmi veľa pracovať.
Luboš Tamaškovič
