Speváčka romantických piesní je v skutočnosti energická dáma a rozhovor odsýpal v svižnom tempe.

Ste z muzikantskej rodiny, ako vás to ovplyvnilo?

Mama bola speváčkou, otec neskôr dirigentom. Naši boli umelci, bola som preto putovné dieťa. Do piatich rokov som bola v Brne, do jedenástich v Rakovníku u babičky a dedka z otcovej strany, na čo mám najkrajšie spomienky. Potom som bola dva roky v Prahe a potom päť rokov u otecka v Poděbradoch, mama spievala vo filharmonickom zbore v Taliansku. V našej rodine sa všetko točilo okolo vážnej hudby. Ovplyvnilo ma to hlavne v tom, že sme sa presúvali z miesta na miesto.

Pociťovali ste k svetu vážnej hudby obdiv alebo fungovala aj tínedžerská revolta?

Jasné, že bola aj revolta. Keď som mala štrnásť alebo pätnásť, milovala som rock and roll, potom prišla éra Beatles, neskôr hippies – Jimi Hendrix a Janis Joplin. Vyrastala som na takýchto veciach. A vždy ma bavil aj swing. Na strednej škole som spievala swingovky na čajoch o piatej. Ešte rok pred maturitou, v roku 1967, som vyhrala celoštátnu súťaž s vyraďovaním, niečo ako dnes SuperStar, a potom ešte jednu.

Vaše začiatky sa spájajú s divadlom. Ako to bolo?

Do divadla Appolo ma pozval textár Jiří Štaidl, ktorý bol vtedy jeho riaditeľom. Na predstavenie sa prišiel pozrieť riaditeľ divadla Rokoko a ponúkol mi, že keď o rok zmaturujem, aby som nastúpila k nim. Vašek Neckář, Helena Vondráčková a Marta Kubišová založili skupinu Golden Kids, tak z divadla odišli a uvoľnili sa miesta. Kubišová bola mojím dievčenským idolom. Apollo, Rokoko a Semafor boli divadlá malých javiskových foriem, kde sa spievalo.

Cítili ste sa ako konkurencia?

Nikdy. Mali sme sa radi. Rivalita medzi umelcami je až novodobý jav. Ja som mala šťastie, že som sa už vo veku šestnástich-sedemnástich rokov dostala medzi profesionálov. Hneď, ako som nastúpila do Rokoka, dostala som ponuku z Orchestra Gustáva Broma a robila som rozhlasovú nahrávku vo Frankfurte.

Študovali ste spev?

Iba klavír. Za môj hlas môže príroda a gény.

Ani vám nikto nedával lekcie či konzultácie?

Nie. Počúvala som spevákov. Stále som si spievala a venovala som sa tomu veľmi intenzívne. Chodila som k jednej pani profesorke, ale to bolo úplne zlé. Ona učila operný spev, povedala, že som dramatický soprán a skoro mi zničila hlas.

Robili ste s džezovou veličinou Karlom Velebným, to je veľký kompliment.

Práve ten mi vždy hovoril, aby som sa venovala džezu.

Ale veľmi ste ho nepočúvali, nie?

Tak išiel vývoj. Ale džez som vždy sledovala.

Vaším prelomovým angažmánom bolo účinkovanie v skupine Karla Gotta, ako k nemu prišlo?

V roku 1973 som išla po chodbe agentúry a oproti mne Karel a bratia Štaidlovci. Už predtým si ma vyhliadli, ale tam mi povedali, že majú plán – urobiť kapelu s dvoma speváčkami, ktoré by spievali vokály, ale zároveň sa prezentovali aj ako sólistky. A že majú vyhliadnutú aj tú druhú a či by som išla do toho. Spýtala som sa, že kto to je, oni, že Jana Kocianová. Poznala som ju a vedela som, že spieva výborne.

Dlho ste rozmýšľali nad ponukou?

Ani sekundu. Nemala som dôvod. V časoch temna chodil Karel stále do zahraničia a mal najlepších hudobníkov. Na skúške to okamžite začalo fungovať. S Janou nám to krásne spievalo. Boli sme spolu dva roky, potom sa Jana rozhodla, že chce ísť na sólovú kariéru. Potom nastúpili Vlasta Kahovcová a Jarmila Gerlová. Tak to išlo štyri roky, neskôr sme dokonca boli aj zmiešaný zbor, spieval s nami aj rocker a ponovembrový politik Michal Prokop.

Ani podvedome vám neprekážalo, že nie ste hlavnou hviezdou v kapele?

Naopak. Pre Karla som spievala rada. Boli to ťažké party, učila som sa, a aj slávy som si užila. Keď som mala sólové číslo, predstavil ma ako hviezdu svojho tímu. My sme boli vlastne traja sólisti – ja, klavirista Rudolf Rokl a trubkár Václav Týfa. Karlovi veľmi záležalo na tom, aby ma ľudia brali ako sólistku. Vedľa neho som rástla.

Obmedzovala vás nejako táto spolupráca?

Nikdy. Paralelne si urobil svoj recitál Felix Slováček a zobral ma tam ako hosťa. Tam som predstavila svoj vlastný repertoár, ktorý mi sedel – balady, pomalé veci. A malo to ohlas. V roku 1979 som mala repertoár na vlastný album, ale nechceli mi ho vydať.

Prečo?

Že vraj pomalé pesničky nikoho nebudú zaujímať. Keď potom videli, že majú u ľudí úspech, tak mi ho dovolili nahrať. A že som predsa len v tej partii okolo Gotta, tak to možno až taký prepadák nebude. Nakoniec sa predal tak rýchlo a v takom náklade, že za mnou prišli aj tí najväčší pochybovači a potľapkávali ma po pleciach. A takto to mám celý život. Dramaturgovia a redaktori hovoria – prečo nespievaš niečo veselé a rýchle? Ale ja mám repertoár postavený na vážnych veciach!

Naozaj nepôsobíte ako melancholický typ.

Som blíženec, júnový typ, teda rozpoltený človek. Čierna a biela. Veselá a smutná, rýchla a pomalá. Je to tak v hudbe aj v mojej povahe. Melanchólia mi nie je vzdialená. Ja som dvaja ľudia.

Kedy ste vyšli aj na pódiá so svojím programom?

Po druhej platni. Bol to komorný koncert pre Redutu s klaviristom Rudolfom Roklom a Pavlom Fořtom, ktorý striedal gitaru a basovú gitaru. Malo to neuveriteľný úspech. Dokonca ma navrhli na cenu Mladého světa. Potom sme urobili aj zájazdový program s kapelou Karla Gotta bez dychov. Karel bol rád, že kapela má čo robiť, aj keď je on v Nemecku. Ja som mala najlepších muzikantov a techniku. Počas tohto všetkého som bola aj v Karlovom programe a nikomu to neprekážalo. Takto to fungovalo až do roku 1986, keď chcel Pragokoncert urobiť trio s Ivetou Bartošovou a Michalom Penkom. A Láďu Štaidla poverili, aby to dal dokopy.

Ježišmária.

Tak presne to isté som povedala aj ja. Povedala som si, že toto robiť nebudem.

Oni normálne v agentúre vymysleli kapelu a nútili vás do nej?

Takto to fungovalo. Láďa povedal, že to musíme urobiť, ja, že nemusíme. Dostali sme sa do sporu a odišla som. Penk a Bartošová nakoniec nastúpili do kapely, kde už spievala Darinka Rolincová. Pokračovala som v komornom programe a rozšírila som spoluprácu s džezovými big bandmi. S Bromom sme urobili turné po Poľsku, veľa sme hrávali na Slovensku. Jediný problém som nejaký čas mala s vydávaním platní. Nenazývala by som to pomstou, ale trochu ma utlmili. Akože odišla si, tak ti dáme príučku. Ale potom prišla revolúcia a všetko bolo inak.

Koľko ste si zvykali na nové pomery a spôsob fungovania šoubiznisu?

Nemala som nijaký problém. Musím vedieť vyriešiť veci akčne, lebo som vždy na všetko bola sama. Od 21 rokov som bola na voľnej nohe. A to je jednoduché – buď je o vás záujem, alebo nie. A ak nie je, musíte niečo vymyslieť, aby bol. Nikdy som nemala nijaký istý džob. Ani s Karlom som nemala dlhodobú zmluvu, vždy to bolo tak. Ja vlastne žijem v kapitalizme celý život.

S Gottom ste boli súčasťou topkultúry. Nepôsobíte dojmom, že by ste sa bratríčkovali s komunistami. Kolegovia podpisovali antichartu, ako ste tie tlaky zvládali vy?

Vôbec som sa nekamarátila s komunistami. Ale nie všetko, čo bolo pred revolúciou, bolo normalizačné. Išlo nám o hudbu, o krásne koncerty. Možno je aj škoda, že som totalitu nevnímala, ale ja som ju naozaj nevnímala. Karel nemusel robiť ústupky – keby nebol taký populárny aj v zahraničí, komunisti by mu nepomohli. Veď on odovzdával štátu obrovsky veľa valút. To nemalo nič spoločné s politikou. A Karel sa vždy správal slušne ku každému, vždy, aj v bývalom režime. A keď si občas pustil pusu na špacír, Láďa Štaidl to chodil žehliť.

Boli ste počas účinkovania s Gottom bohatá?

Ako členovia skupiny sme nezbohatli. Museli sme odovzdávať štátu, platili sme si hotely. Všetko som utratila za šaty a platne, som veľký zberateľ platní. Keď sme videli, že Diana Ross má šaty vo všetkých farbách, bežala som do drahého obchodu a kúpila som si podobné. Tie platne mi zasa pomáhali rásť.

Mnohí vaši kolegovia účinkujú v muzikáloch. Aký je váš vzťah k muzikálom?

Mňa nebaví na muzikály ani chodiť. Výnimkou sú Jesus Christ Superstar a Bedári a celkom sa mi páčil Drakula pre pekné Svobodove melódie. Muzikál – to je síce pravidelný príjem, ale aj veľká továreň a zákulisné intrigy. To by som nebola schopná stráviť. Je tam mnoho mladých spevákov, ktorí toho až tak veľa nevedia, nemajú vlastné koncerty, nie sú osobnosti. Ale muzikálom je to jedno. V tom sa podobajú na televízne seriály. Ale v jednom muzikáli, v Pomáde, som spievala jednu pieseň. Zjavila som sa ako anjel a odletela. Nebola som súčasťou továrne. To sa ešte dalo zniesť.

Sledujete súčasnú hudbu?

Všetko, aj keď možno niečo povrchne, snažím sa aspoň vedieť, čo ide. Veľa pozornosti venujem svojim obľúbencom ako Diana Krall, Tony Bennett. Teraz som v Prahe videla Al Jarreaua, čo je ďalší môj splnený sen.

Hovoríte o Diane Krall, čo takto vydať album ľahko počúvateľných džezových melódií?

Ľudia sa slova džez boja, tak im ho chcem dávať menej nápadne. Som, samozrejme, poznamenaná popom a ľudia ho odo mňa chcú počuť, ale hráme v komornej zostave a tam je aj džezu dosť.

Vydali ste vianočný album, vaše vianočné turné je už tradičné, aký je váš osobný vzťah k Vianociam?

Užívam si ich na koncertoch, krásne si zaspievam. Inak je to šialenstvo a zbesilosť. Pokojné Vianoce sú iba vo filmoch. A ešte deti sa tešia. Deň pred Štedrým dňom prídem domov, som s mamou, to musím a chcem, kým tu bude. Takže môj vzťah k Vianociam je taký nejednoznačný. O to viac sa teším z môjho vianočného albumu. Som rada, že si duet so mnou zaspieval aj Karel Černoch, je to jeho posledná nahrávka.

Nemáte rozporuplný vzťah k Vianociam preto, lebo nemáte rodinu?

Nemám manažéra, a preto si musím veci riešiť sama, rázne, chlapsky. A nemám partnera, lebo to chlapi nemajú radi. Ženská som na koncerte a osamote, keď si hovorím, že by bolo fajn zažiť romantický večer. Ale človek nemôže mať všetko.

Nie je vám smutno?

Nie je.

Ale nechýba vám niekedy rodina?

Klamala by som, keby som povedala, že nie. Všetci si myslia, že deti nemám pre kariéru, ale to v mojom prípade nie je hlavný dôvod. Moji rodičia boli umelci, stále som putovala a viem, aké to je. Som zástankyňou tradičnej rodiny a toto by som svojim deťom nechcela urobiť.