Mafiáni, ako ich zobrazili slávni režiséri, sú väčšinou sympatickí drsniaci. Ich príbehy sú všetkým možným, len nie variáciami na šedú. Mafiáni v Gomorre od Mattea Garroneho nie sú žiadni fešáci, sú len drsní, jednoduchí, bez vyšších citov. Nie sú dokonca ani svalnatí a hrubokrkí. Sú strašne obyčajní. Ich dojkou je, aké krásne zabudnuté slovo, neapolský lumpenproletariát.
Krstný otec, Pulp Fiction či Americký gangster sú filmy nakrútené tak, aby úradník zo strednej vrstvy (a možno nielen on) v duchu pocítil až akúsi závisť, aký môže byť život dobrodružný, plný šteklivého napätia. Aj on by chcel byť takým fešáckym a nebojácnym mafiánom! - rojčí pred spaním.
Pri sledovaní Gomorry nič také nehrozí - úradníkom so šedivým životom ani svalnáčom v posilňovni. Nechcete byť žiadnym z tých hrdinov, nechcete žiť ich príbeh a ani byť na tom mieste. V tom filme niet ničoho, čo by vás lákalo a nadchlo.
Aj to záverečné zavraždenie dvoch naivných chlapcov, ktorí nechcú poslúchať kápov, je len obyčajná rutina.
Gomorra je vlastne nuda. Moja priateľka nepriamo súhlasí: už v polovici filmu si dáva na gauči šlófika.
