BRATISLAVA. Niekto sa ešte stále čuduje, že sedemdesiatosemročný muž zatiaľ neprestal režírovať. Toľko má dnes Clint Eastwood, a keď mu to niekto pripomína, rýchlo vyťahuje spomienky na svoj vzor: „Keď John Huston nakrútil svoj posledný film, sedel na vozíku a pri dýchaní si pomáhal kyslíkovým prístrojom. Zrejme je to možné. Takže ani ja neplánujem skončiť skôr, ako budem úplne senilným.“
Je to jasné, Clintovi sa ešte pracovať naozaj chce, a chce sa mu pomerne často. Preto môže Medzinárodný filmový festival Bratislava premietnuť ďalší jeho film.
Výmena je drámou o mladej matke - ak nechcela prísť o svoje dieťa, musela, skoro úplne sama, bojovať proti korupcii americkej polície. Takže do svetovej kinematografie prispel Eastwood ďalším temným kúskom. Štandardne postaveným, štandardne dobrým, klasickým.
Woody si trúfa
No a takých klasík má bratislavský festival vo svojom programe viac. Lebo ani Woody Allen ešte neprestal písať a nakrúcať, má predsa iba sedemdesiattri rokov. Prekvapenie zase raz neprichystal, v jeho komédii Vicky Cristina Barcelona sa viac-menej iba rozpráva.
Rozprávajú tri ženy s jedným mužom, ale celkom vtipne. „Už sú preč časy, keď bol Woody Allen na vrchole,“ hovorí programový riaditeľ festivalu Peter Nágel. „Bodaj by som sa mýlil, ale k úrovni z polovice osemdesiatych rokov sa už asi nedostane. Napriek tomu je obdivuhodný. Zostal mladý a dokonca si trúfol nakrútiť film z krajiny, kde sa nehovorí po anglicky. Vicky Cristina je z tých zaujímavejších filmov, aké v poslednom čase nakrútil.“
Nie majstrovské dielo, ale...
Po sedemnástich rokoch sa k filmovaniu vrátil Jerzy Skolimowski a skúsil to s komornejším príbehom. Peter Nágel je nadšený, vraví, že film Štyri noci s Annou je výborné kino. „Je to minimalistická dráma, ale s veľkým presahom. S nenaplnenou láskou predsa môže zápasiť každý. Komukoľvek sa môže stať, že cez jeho ulicu býva niekto, kto sa mu páči, ale celý život mu to nepovie.“
Hlboko vo svojom vnútornom príbehu žije aj mladý Simon. To, čo mu z prežitých rokov zostalo nejasné, skúša hľadať cez internet. Simon je hrdinom nového filmu Kanaďana Atoma Egoyana - to je o čosi mladší klasik, pre ktorého je hľadanie nových ciest ešte v podstate povinné.
„Nie je to majstrovské dielo, ale rozhodne ani zbytočný film. Je veľmi dobre napísaný, nie je povrchný a výborne pracuje s filmovým médiom,“ hovorí Nágel.
Wim sa asi sekol
A skôr, ako by rozprávanie o overených režiséroch ukončil, musel ešte spomenúť Takešiho Kitana: „Kitano chce zabaviť ľudí a pritom im ešte posúva nejakú zaujímavú myšlienku. Jeho film Achilles a korytnačka by mali vidieť všetci výtvarníci, ak majú nejaký problém so sebavyjadrovaním sa. Kitanov hrdina - maliar s tým má prax už od malička, a tú vôľu nestratil ani v neskorom veku.“
Tým, komu to tento rok príliš nevyšlo, je vraj Wim Wenders. Film Palermo Shooting je experimentom a Nágel si myslí, že až takým veľkým, že mu rozumie iba sám Wenders. „Myslím si však, že je zbytočné hodnotiť, aký je Allen alebo Wenders. Obaja budú vždy zaujímaví, a či sú zlí, alebo dobrí, ľudia ich budú chcieť vidieť.“
Medzinárodný filmový festival Bratislava sa začne v piatok.
