BRATISLAVA. Ťažko hovoriť niečo, čo by neznelo ako pátos. Ťažko použiť slovo folklór, keď má aj svoje negatívne významy. Výkladná skriňa slovenských národných tradícií tiež nie je veľmi pekné prirovnanie. Skúsme to všetko obísť. Reč je o Lúčnici. Spoľahlivom vývoznom artikli.
Príbeh bez vlastníka
Súbor stojí dlhé roky na takých základoch, ktoré sa nebúrajú. Stručne a jasne - bodoval a stále boduje. Na svoje šesťdesiatiny pripravil nový program. Pracuje sa v ňom nanovo s choreografiami a hudbou, ktoré pripravili tvorcovia pre Lúčnicu v minulosti. Tie sa v paralelných výstupoch prenášajú na javisko aj dnes.
Hoci to znie ako fráza, ide naozaj o dlhoročnú prácu s naším kultúrnym dedičstvom. Oplatí sa robiť z neho divadlo. Sám umelecký šéf priznáva, že je to aj šou. Chce, aby sa jeho diváci bavili. V každom tanci poznačenom tradíciou akoby nachádzal poučný a nikým nevlastnený príbeh, ktorý si medzi ľuďmi a počas svojich výskumov prečítal.
Nekompromisne spolu
Národopis spracúvaný ako pastva pre oči a uši má na to, aby rozcitlivel aj najtvrdšie nátury. A nielen slovenské, keďže ohlasy zo sveta stále nešetria chválou.
Hutný úvod, ktorý predstavuje Lúčnicu ako súčasný produkt, pracuje práve s motívom svetovej slávy. Teda s úspechom, ktorý zrkadlia médiá.
Ide o zostrih mediálnych výstupov - oslavných novinových článkov či televíznych záznamov, prenesených na javisko v podobe filmovej dokrútky. Vzápätí sa na projekcii objavujú známe mená a tváre, ktoré osud v minulosti s Lúčnicou nekompromisne spojil. Môžete si vybrať: Edita Grúberová či Milan Rúfus, Jožo Ráž alebo „božskej“ Kája. Aj tí Lúčnicu milujú. Kiežby vraj tiež mohli tak tancovať!
Na koreň
Premietacia stena slúži inak počas celého predstavenia aj ako premenlivá dekorácia. Striedajú sa na nej motívy prírody, detaily ornamentov a výšiviek či fragmenty architektúry navodzujúce starosvetskú atmosféru a dotvárajúce ľudový kolorit.
Všetka moderná výbava je však podriadená tancu a zvykosloviu v duchu, ako ho v Lúčnici poznáme. Dokonalé kostýmy, vytrénovaní, mladí a pekní tanečníci (to isté platí pre tanečnice), dômyselná choreografia a jej podriadená réžia, prepracovaná hudba a živý orchester príznačných interpretačných kvalít. Kopa ľudí, ktorí to robia spolu. A nad všetkým jeden garant - Štefan Nosáľ. Za tie roky výnimočnej práce sa naučil klaňať na všetky strany vážene a úctivo.
Dajme si zatlieskať
Protagonisti sa menia, umelecký súbor Lúčnica zostáva. Človek po celý čas rozmýšľa, či sú všetci tí tanečníci naozaj takí veselí a šťastní, ako vyzerajú. A či ešte rozlišujú medzi tými hučiacimi aplauzami, ktorých sa im stále dostáva, a zďaleka nielen doma.
Diváci na ich vystúpeniach totiž dosť šalejú. Nestavajú sa zo stoličiek zo slušnosti, ozýva sa v nich neskrývaná spolupatričnosť i hrdosť. Len občas presne nevedno, komu vlastne tlieskajú. Pri takejto kultúre si totiž radi dajú zatlieskať aj politické štruktúry. Nechýbali. Žiaľ, umeniu svojou prítomnosťou vždy uberajú na svojbytnosti.
Lúčnica je spoľahhlivý vývozný artikel. Národopis spracúvaný ako pastva pre oči a uši má na to, aby rozcitlivel aj najtvrdšie nátury.
60 rokov Lúčnice
Slávnostný program venovaný 60. výročiu vzniku Umeleckého súboru Lúčnica (Paralely, Zo zlatého fondu, Sviatky, pozdravy a vinšovania)
Choreografia: Štefan Nosáľ, Ján Blaho, Vladimír Urban
Réžia: Ján Ďurovčík
Hudba: Svetozár Stračina, Tibor Andrašovan, Peter Jantoščiak, Martin Čorej, Peter Parničan
Scéna: Ján Ťapák, Marek Hollý
Kostýmy: Šarlota Kišová, Dagmar Roháčová
Orchester Zlaté husle vedie: Martin Sleziak
Účinkujú: Tanečný súbor a sólisti Lúčnice (Barbora Palovičová, Martin Kleibl, Lenka Dubníčková, Michal Dudáš, Anna Luptáková a ďalší), Orchester Zlaté husle, Spevácka skupina Lúčnice
Vypredané
Do bratislavského Istropolisu sa trúsili ľudia už hodinu pred vystúpením. O pol siedmej bolo tak rušno, že sme ledva vedeli nakrútiť redakčné zábery s moderátorom na schodoch. Tesne pred začiatkom sa sála s takmer tisícdvesto miestami naplnila do úplne posledného miesta. Starými aj mladými. A plno bude zrejme aj na ďalších vystúpeniach, ktoré sa konajú tento týždeň v Bratislave. Niektoré z nich sú neverejné, tri verejné boli vypredané do troch dní.
Zdá sa to neuveriteľné, ale Lúčnica je naozaj neotrasiteľný pojem už šesťdesiat rokov. Keď sme sa pýtali ľudí, prečo ju majú radi, zhodne odpovedali, že pre všetko. Ľúbia ju celú, aká je. Páči sa im tanec, hudba, spev, kroje, mladí tanečníci, kvalitná hudba, dobrí muzikanti. Všetci majú blízko k niektorému z regiónov, ktorých tradície súbor uchováva. Chceli by, aby Lúčnica bola presne taká ako doteraz ešte ďalších šesťdesiat rokov. Či si vedia predstaviť niekoho nového namiesto profesora Štefana Nosáľa? Áno, ale musel by byť taký istý ako on.
(ea)
