Tridsaťosem stránok s fotoleporelom Mira Švolíka z putovania autora po stopách otca naháňa vnímavému čitateľovi husiu kožu. A napriek hlboko humánnemu odkazu garantuje ťažké sny.
Fedor Gál svojho otca nikdy nevidel. Zastrelili ho počas pochodu smrti zo Sachsenhausenu do Schwerinu. „Najviac som bol zaskočený tým, že som nedokázal pochopiť, ako môže človek zavraždiť niekoho pre nič za nič. Neexistuje teória, interpretačná schéma, ktorá by jasne definovala: Stalo sa to preto a preto. Nikdy sa mi nepodarilo pochopiť, čo je skutočná príčina. Ale pochopil som, že rezignovať je holý nezmysel.“
Keď sa dozvedel pravdu o otcovi, o jeho krátkej životnej ceste a nekonečne dlhom putovaní za smrťou, začal spolu s priateľmi, kameramanom Richardom Krivdom, režisérom Martinom Hanzlíčkom, fotografom Mirom Švolíkom a hudobníkom Mariánom Vargom pracovať na rozsiahlom projekte. „Chvíľkami som mal blbý pocit, že som egomaniak, pretože to bol príbeh môjho otca. Ale stále viac mi bolo jasné, že to nie je o jednom človeku, ale o ľuďoch, že to nie je len o holokauste a Židoch, ale aj o páchateľoch a svedkoch, že to nie je len o minulosti, ale aj o súčasnosti,“ hovorí sociológ, spisovateľ, vydavateľ, jeden z hlavných protagonistov novembra '89.
Nechcelo sa mu písať knižku pre šesťsto ľudí, ktorí sa holokaustu venujú. Tak vznikla aj internetová stránka, film a knižná podoba v troch jazykových mutáciách. „Deväťdesiatpäť percent ľudí je ľahostajných, zbabelých, pasívnych. Pýtal som sa: Pre koho to robíš? Pre tých päť percent? Robím to nielen pre tých päť percent. Aby si aj tí ostatní boli vedomí, že to, čo páchajú, sa zajtra môže obrátiť proti nim.“
