Otakar Motejl bol v roku 1991 vyznamenaný výročnou cenou za obranu ľudských práv, ktorú mu udelilo Združenie amerických právnikov. V roku 1995 získal striebornú medailu Antonína Randu a minulý rok mu vo Francúzsku udelili Rád Čestnej légie.

Pred pol rokom odstúpil z funkcie ministra spravodlivosti Českej republiky po tom, ako poslanecká snemovňa odmietla jeho projekt reformy súdnictva. Ako prvý zo Zemanovej vlády odišiel so štítom, a nie s odtlačkom topánky v zadnej časti tela. Niekoľkokrát si už vraj predsavzal, že odíde do dôchodku, ale nikdy to nedodržal. Vo svojich šesťdesiatich ôsmich rokoch sa stal v decembri minulého roku prvým verejným ochrancom práv v histórii Českej republiky. Bývalý advokát, sudca, minister a dnešný ombudsman Otakar Motejl vraví, že aktivitou chce čeliť samote a starobe. So začiatkom nového milénia ste vlastne začali svoju novú kariéru. V čom je iná oproti kariére advokáta, predsedu najvyššieho súdu, alebo ministra spravodlivosti?

Trochu sa podobá advokácii. Funkcia ombudsmana je postavená na nezávislosti a tým sa líši, napríklad, od pozície ministra. Hoci aj mňa môže poslanecká snemovňa odvolať, nie je tu žiadna väzba na mocenské, alebo politické štruktúry.

Aj pozícia predsedu najvyššieho súdu je nezávislá. V čom sa líši od nezávislosti ombudsmana?

V tom, že ako predseda najvyššieho súdu som za sebou ťahal nielen najvyšší súd, ale v podstate aj zodpovednosť za zostávajúcich dvetisícpäťsto sudcov, aspoň v oblasti ich rozhodovania a organizácie.

Je ombudsman logickým vyústením vašej kariéry?

Je to viacmenej uzavretý kruh, ktorý sa niekde začal kariérou advokátskeho koncipienta v Banskej Bystrici a končí sa verejným ochrancom práv v Brne. Sudcovská a ministerská funkcia je len takou exkluzívnou medzihrou s rozhodovacou kompetenciou. Na začiatku som rozhodoval skôr sám o sebe, teraz na konci nerozhodujem o ničom.

Teraz však môžete zúžitkovať aj skúsenosti zo sudcovského, či ministerského pôsobenia. To môže byť pre ombudsmana veľmi cenné, nie?

Spoznal som aj tú neadvokátsku stránku právničiny, mám skúsenosti s fungovaním súdov a štátnej správy. Z pohľadu reprezentanta štátu vnímate veci inak – viete si vysvetliť nedostatky, ktoré sú svojím spôsobom objektívne. To však samozrejme vôbec občana nezaujíma. Keď dnes niekto príde, že sa mu majetkový spor vlečie sedem rokov, musím mu dať zapravdu: je to veľa.

A čo v takom prípade urobíte?

Mám handicap, zo svojich predošlých funkcií poznám situáciu na súdoch a viem, prečo nefungujú, ako by mali. Napriek tomu však robím na ten súd bu-bu-bu, aj keď si viem predstaviť, že sudca si v tom momente o mne myslí – to je ten, čo ešte pred rokom zúfalo zháňal, aby sem preboha vôbec niekto išiel súdiť, lebo vtedy bol minister.

Ako minister ste chceli reformovať súdnictvo, váš projekt však neprešiel parlamentom a vy ste odstúpili. Nebol to útek z boja?

V žiadnom prípade. Nešlo o čiastkové záležitosti, ale o zásadnú reformu, ktorá mala niekoľko alternatív. Rozhodol som sa presadiť jednu z nich, ktorú som myslel smrteľne vážne a dal som jej podobu základných zákonných osnov. Nebolo to prijaté, takže som nemal o čom diskutovať. Mal som takzvane bojovať ďalej, keď parlament povedal nie? Tam sa nedá odvolávať. Poslanecká snemovňa povedala – chceme reformu, ale nie takto.

Neuvažovali ste o tom, že to teda skúsite s reformou inak?

Mohol som si vybrať. Buď si osvojovať nejaký kompromisný návrh a zľavovať zo svojej koncepcie, alebo dať priestor niekomu inému, kto nie je zaťažený mojou víziou a príde buď s vlastnou koncepciou, alebo, čo sa napokon aj stalo, s koncepciou poučenou z môjho nezdaru. Odísť sa mi ale zdalo čestnejšie a otvorenejšie, ako keby som ja, ktorý som sa exponoval pre jedno riešenie, prišiel o mesiac – dva znovu, a začal presadzovať inú alternatívu rovnako zanietene, ako svoju pôvodnú.

Po tom, ako ste abdikovali z postu ministra, ste sa na istý čas stiahli z verejného života. Prečo ste sa napokon rozhodli vrátiť do verejnej funkcie, konkrétne kandidovať na post ombudsmana?

K tejto kandidatúre ma vlastne vyzvali. Z ministerstva som odišiel z dôvodov, ktoré boli dané osudom mojich niektorých noviel, alebo niektorých mojich zákonov a na žiadnu zo štátnych, alebo štátno-politických funkcií som nečakal. Dokonca som si našiel zamestnanie v archíve ministerstva vnútra. Vznikla však akási štátno-politická vôľa a potreba obsadiť úrad ombudsmana a oslovili ma, či by som nebol ochotný kandidovať.

V Zemanovej vláde ste boli jediným nestraníkom. Neobávali ste sa, že by vaša kandidatúra mohla stroskotať práve na tom, že nemáte stranícke zázemie? Tým viac, že je tu opozičná zmluva medzi ČSSD a ODS a tieto strany si medzi sebou rozdeľujú všetky významné posty. To všetko hralo proti vám.

Ja som na ombudsmana kandidoval s vedomím, že môžem a nemusím byť kandidátom Senátu, ale že budem kandidátom prezidenta. Pri predchádzajúcich voľbách dostávali jednotliví kandidáti okolo desať alebo pätnásť hlasov, a tak som k tomu aj pristupoval. Nakoniec som ich dostal oveľa viac.

Na post verejného ochrancu práv ste ako vôbec prvý český ombudsman nastúpili pred štvrť rokom, takže vlastne tento úrad iba rozbiehate. Zostáva pri tom rozbehu, ktorý obnáša veľa organizačných opatrení, čas aj na samotnú prácu ombudsmana?

Našťastie, vláda zriadila kanceláriu ešte vlani, takže všeličo bolo pripravené už pred mojou voľbou. Lenže medzi tým, čo zákon nadobudol platnosť, a mojím nástupom do úradu uplynulo desať mesiacov. Takže než som sem prišiel, už tu bolo zhromaždených okolo 350 podnetov, ktoré vlastne čakali niekoľko mesiacov na vybavenie. Tým pádom táto inštitúcia má na jednej strane právo zasahovať do vecí bezdôvodných prieťahov, nečinnosti orgánov štátnej správy a dokonca aj súdov, ale na druhej strane sa sama motá v prieťahoch vo vybavovaní podnetov, ktoré sa tu medzitým nahromadili. Roztvárajú sa nožnice medzi prichádzajúcou a vybavenou agendou. V očiach občanov sme potom aj my tí, čo robia prieťahy.

To ale môže tejto inštitúcii výrazne poškodiť renomé, najmä keď si ho iba vytvára. Nepociťujete to zatiaľ?

Pociťujem to ako základný handicap, aj keď na druhej strane tajne dúfam, že občania tieto počiatočné problémy pochopia. Snažíme sa s ľuďmi stále udržiavať osobný kontakt a myslím si, že to pomáha.

Prichádzajú za vami aj notorickí sťažovatelia?

Samozrejme, najmä jeden známy český pekár, ktorý žiada zrušenie letného času. Na tom si dokonca založil aj nie príliš úspešnú kandidatúru do Senátu vo vlaňajších voľbách. Mojím zo zákona daným právom je navrhnúť ústavnému súdu zrušiť niektorý predpis alebo vyhlášku. Letný čas sa u nás riadi vládnym nariadením, takže tam by som teoreticky mohol vyprovokovať konanie pred ústavným súdom.

S čím za vami ľudia prichádzajú najčastejšie?

Veľa podnetov prichádza na veci prejednané alebo prejednávané na súdoch. Tam je ale naša pôsobnosť obmedzená iba na správnu stránku veci. Veľa vecí, a tie patria do priamej pôsobnosti ombudsmana, sú rozhodovania o niektorých nárokových a nenárokových záležitostiach týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia, alebo zmenenej pracovnej schopnosti. Množstvo podnetov prichádza z oblasti starostlivosti o mladistvých a maloletých, starostlivosti o dieťa a pomerne veľa sa ich týka väzenstva. Výrazne sa začína rysovať aj otázka daní, cla a rôznych poplatkov, ktoré sú typickou záležitosťou orgánov štátnej správy. Sú tu niektoré otázky, ktoré sa týkajú životného prostredia. No a potom sú tu otázky ako letný čas.

Jeden z prvých problémov, ktorý ste v novej funkcii museli riešiť, sa paradoxne týkal ombudsmana. Istá skupina ľudí si zaregistrovala webovú stránku s názvom ombudsman. Ako sa tento spor skončil?

Môj oficiálny titul nie je ombudsman, ale verejný ochranca práv, a tak som nechal nakoniec celú vec tak. Teraz máme vlastnú webovú stránku s názvom ochránce, no a existuje skupina, ktorá sa zaknihovala ako ombudsman. Nemám proti nim nijaké zásadné výhrady.

Nepovažujete ich ani trochu za konkurenciu?

Nemám na to žiadny dôvod. Je to úplne legitímna aktivita. Vychádza z občianskej iniciatívy a reaguje na niektoré veci, predovšetkým na napätie okolo dostupnosti právnických služieb.

Funkčné obdobie ombudsmana trvá šesť rokov a teraz ste iba na jeho začiatku. Čo by sa muselo stať, aby ste sa tohto postu vzdali?

Vlastne až ex post som si uvedomil, že funkčné obdobie je iba šesťročné, a že keď sa bude končiť, budem o šesť rokov starší, čo už je v mojom veku naozaj veľa. Takže viac sa obávam toho, že zistím, že sa mi sily míňajú rýchlejšie než funkčné obdobie.

Nemyslíte si, že môžu prísť aj iné dôvody?

Neviem si celkom dobre predstaviť, kto, alebo čo by ma mohlo znechutiť. Podľa mňa tento úrad v najbližšej budúcnosti nebude nejako atakovaný. Bol atakovaný vlani, keď sa hľadal ombudsman. Vtedy sa oň licitovalo, pretože je to veľmi slušne honorovaná funkcia.

Že by plat ombudsmana bol tým najväčším lákadlom?

Nie, je to aj lákavá predstava, že si z toho človek urobí akési zaslúžené miesto, čo je nakoniec aj model väčšiny ombudsmanov na svete. Sú to starší ľudia, ktorí majú za sebou politickú kariéru na pomerne vysokých postoch. To vždy raz za šesť rokov môže otvoriť problém, kto má byť budúcim ombudsmanom. Ale myslím si, že tých šesť rokov úradovania bez nejakých veľkých exekutívnych právomocí nebude nikoho veľmi lákať. Ako ombudsman nemám žiadny maják na aute, žiadne priame horúce telefónne linky a podobné veci, nemám ochranku ani diplomatický pas.

Hovoríte o starobe, ubúdaní síl. Prednedávnom ste v jednom z rozhovorov pripustili pocity starnúceho muža a povedali ste, že staroba je zlá a smutná. Stali ste sa ombudsmanom, aby ste zahnali strach zo staroby?

Nie doslova. Myslím, že život má tri štádiá. V tom prvom iba plánujete, v druhom ešte plánujete, ale už aj bilancujete, a v poslednom už viac bilancujete než plánujete. Tie prvé dve obdobia mám za sebou. Končím s plánovaním a prevažne bilancujem, pretože tak to v živote chodí. Bilančne som sa vlastne dostal už k tomu, že nezostanem vo vláde. Začal som si ale plánovať, že ešte niečo urobím s tým pozvoľným hľadaním depa, v ktorom by človek mal napokon zaparkovať. Trošku si tým spomalím starnutie.

Dá sa starnutie spomaliť?

V nečinnosti starnete rýchlejšie. Keď však máte okolo seba mladších spolupracovníkov, tak chytíte nie druhý, ale tretí dych. Staroba je stav večného pochybovania a je vlastne iracionálna a hlúpa.

Bývate v Prahe, ako ombudsman však sídlite v Brne. Ako sa vyrovnávate s tým, že ako starnúci muž dochádzate do zamestnania na týždňovky?

Nie je to až také strašné. Jednu pomerne dlhú brnenskú kariéru, keď som dochádzal z Prahy, už mám za sebou. Bol som teda na to pripravený. Teraz som si už ale väčšiu časť svojej garderóby presťahoval do Brna a skôr dochádzam do Prahy. Keď som bol v Brne ako predseda najvyššieho súdu, býval som v ubytovni. Teraz tu mám veľmi slušný byt, a tak sa ten môj pražský byt stáva skôr miestom spomienok.

ANDREJ ŠIMONČIČ
FOTO – TASR