Bratislava 16. novembra (TASR) - Slovenská literatúra v prvých rokoch po Nežnej revolúcii na udalosti zo 17. novembra takmer nijako nereflektovala. "Takéto veľké dejinné udalosti máloktorá dejinná literatúra nezachytáva okamžite, vyžaduje si to väčší časový odstup. Možno je lepšie, že sa to začína zjavovať až teraz," povedal pre TASR moderátor, publicista a propagátor literatúry Jozef Dado Nagy.
Dodáva, že literatúra potrebuje určitý čas na to, aby obdobie vnútorne spracovala a mohla ho s istým nadhľadom prezentovať. "Až teraz sa objavujú veci ako Rankovov román alebo Banášov román, alebo Daniel Hevier sa pokúsil o román, ktorý by mal vyjsť začiatkom roka," povedal na margo ambícií zmapovať obdobie komunizmu.
Krátko po skočení komunizmu bol čas skôr na poviedky, vtedy sa objavil aj Kali Kertész-Bagala a myšlienkové experimenty, ktoré predbiehali snahu zachytiť realitu. "Mnohí autori brali tú aktivitu ako niečo, čo sa dá napísať popri práci v marketingovej agentúre, ako koníček, ale popri tom, ak človek nie je veľmi cieľavedomý, sa dá napísať možno poviedka," poznamenal Dado Nagy.
Nežná revolúcia spustila krátke ale intenzívne obdobie hladu po knihách. "V 89. roku som bol prvák na vysokej škole, ešte si pamätám to obdobie, keď na nejaké nové zaujímavejšie knihy vždy stál obrovský rad pred Českou knihou," poznamenal Nagy. Doslova hystériu vyvolal napríklad bestseller Patricka Süskinda Parfum. "Ale, jasné," reaguje Dado Nagy na námietku TASR, že Parfum nepatrí práve k filozofickým dielam.
"Vtedy sa očakávalo, že sa otvoria zásuvky s kdejakými zakázanými dielami prenasledovaných slovenských autorov a začnú vychádzať nejaké úžasné veci v štýle Bulgakovovho Majstra a Margaréty," poznamenal. Na rozdiel od Československa v Sovietskom zväze, kde sa ako študent s kombináciou ruština-angličtina dostal už za socializmu, bola dlhší čas "glasnosť" a dali sa kúpiť knihy u nás zakázané. "Nosil som odtiaľ Rybakova, Solženicyna," spomína Dado Nagy. "Tieto veci u nás začali vychádzať veľmi rýchlo po revolúcii," poznamenáva.
Kvalitných slovenských kníh, ktoré nemohli byť vydané za socializmu, však vyšlo relatívne málo. "Viac ich jednoducho nebolo napísaných," vysvetľuje literárny moderátor. "Na nejaké úplne zásadné dielo samizdatového charakteru, ktoré by otriaslo trhom, si ani nespomínam," dodáva. Pre spravodlivosť dodáva, že vyšli nejaké diela Milana Šimečku mladšieho, ktorý sa ale pomerne skoro začal orientovať viac na publicistiku a novinárčinu.
"Bola aj veľmi zaujímavá skupina spisovateľov ako napríklad Alfonz Bednár, ktorých romány sa za socializmu odkladali ani nie tak pre zásadný rozpor s režimom, ale skôr preto, že pre režim neboli prioritou," poznamenal. "Ak by sa vydali ešte bezprostredne po revolúcii, mohli mať úspech," hovorí - ak však román zmešká čas, v ktorom bol aktuálny, jeho predaj to poznačí.
Zato však začalo zlaté obdobie veľkého množstva vydavateľstiev, ktoré sa v prvej polovice deväťdesiatych rokov postupne diverzifikovali. "Na dračku išli najmä reprinty zahraničných bestsellerov, veľa ľudí vtedy zbohatlo," vracia k téme Parfumu. Dodal, že to bolo to obdobie veľkých vydavateľských žralokov, ktorí vydávali Danielu Steelovú a podobne.
"Vznikli aj vydavateľstvá, ktoré sa venovali náročnejšej literatúre, napríklad Fragment alebo Archa," dopĺňa. Problémom týchto vydavateľstiev bol podľa Nagya často nedostatočne prepracovaný marketing. Medzi prvé slovenské bestsellery patril napríklad Rivers of Babylon Petra Pišťaneka - za dielo podobného rozmeru by si dnes možno kúpil nový mercedes, vtedy však vďaka chybám marketingu nezarobil ani na slanú vodu.
"Kali Kertész-Bagala začal vydávať pôvodnú slovenskú tvorbu a robil to s veľkým nasadením," spomína Dado Nagy na autora súťažného projektu Poviedka, ktorý neskôr vyniesol hore mnohých slovenských autorov, napríklad Máriusa Kopcsaya. "Vzniklo vydavateľstvo Kalligram, ktoré sa orientovalo na kvalitnú beletriu alebo náročnejšiu literatúru," dopĺňa.
Špeciálnym problémom bola poézia, ktorá, pokiaľ nebola ideologicky nevyhovujúca a príslušné komisie ju za socializmu schválili, vychádzala v obrovských nákladoch. "Hneď sa to recenzovalo a venovala sa tomu veľká pozornosť. Po revolúcii sa však kniha stala tovarom. A ani výrazných básnických talentov až tak veľa nebolo - samozrejme, bol Jožo Urban, ktorý sa aj celkom slušne predával, bola barbarská generácia ľudí, ktorí mali rozdielne názory, ale vystúpili pod spoločným programom. A aby som nezabudol, mohli vychádzať Vilikovského, Laučíkove, Hrúzove knihy, ktorí možno ani nepočítali s tým, že raz ich niekto publikuje," komentuje Nagy. TASR reagovala, že napísať báseň pre úzky okruh priateľov autora je ľahké, oveľa ťažšie je osloviť širší okruh čitateľov a, povedzme, začať od jednoduchších vecí a cez ne čitateľov "za nos" pritiahnuť aj k zložitejším. "Jožo Urban to vedel, bola to taká Válkovská poézia," konštatoval Nagy. U básnikov z deväťdesiatych rokov až do súčasnosti je problém s predajnosťou. "Výnimkou medzi básnikmi sú Milan Rúfus a Kamil Peteraj, ostatní predajú možno desiatky kusov," dodal.
Už v tom čase sa ukazovali smery, ktoré sú úspešné dodnes - napríklad ženské romány, ktoré dnes na Slovensku reprezentuje Táňa Keleová-Vasilková alebo Evita Urbaníková.
UPOZORNENIE:
TASR ponúka k uvedenej správe zvukový záznam.
