Ľudia si ho pamätajú ako pravú ruku generála Wojciecha Jaruzelského v čase vynimočného stavu v Poľsku, ale aj ako dlhoročného šéfredaktora týždenníka Polityka. Na Polityke vyrastla generácia Poliakov, ktorá neskôr priviedla Poľsko k historickým dohodám v roku 1989. Pod vedením Rakowského prinášala aj názory, ktoré neboli vždy v súlade s línou strany. Pozícia Rakowského ako šéfredaktora bola preto viackrát ohrozená.
Vstupom do Poľskej zjednotenej robotnickej strany sa začala jeho politická kariéra. V roku 1981 mu generál Jaruzelski ponúkol post vicepremiéra, ktorý zastával do roku 1985. Od septembra 1988 do augusta 1989 bol poľským premiérom a po odstúpeni Jaruzelského v júli 1989 sa stal aj šéfom Poľskej zjednotenej robotníckej strany. Podľa Jaruzelského sa Rakowski dobre zapísal do poľských dejín, lebo ako trvdí „emócie pominú a isté hodnoty zostanú“. Władysław Frasyniuk, jeden z aktivistov hnutia Solidarita, spomína na Rakowského ako na človeka dialógu.
„Počas debát Okrúhleho stola v Poľsku ako prvý uveril v silu dialógu medzi opozíciou a vtedajšou komunistickou stranou“. V rozhovore pre denník SME v roku 2005 Rakowski povedal, že aj keď politickú kariéru neplánoval, nič vo svojom živote neľutuje. „História si z neho vystrelila. Ocitol sa na vrchole kariéry ako prvý sekretár Poľskej zjednotenej robotníckej strany, už len preto, aby zhasol sviečky,“ napísala o ňom Gazeta Wyborcza.
* 1. 12. 1926
† 8. 11. 2008
Autor: mw
