sa držal slovenských tém, naposledy v Slovenskom národnom divadle režíroval monumentálnu Suchoňovu operu Svätopluk.

Čo môže dodať filmový režisér do opery?

Nesnažím sa robiť z divadla film, naopak, pokúšam sa vyjadrovať divadelnými prostriedkami. Vo filme sa dá urobiť všetko prelínačkami. Ak sa vám podarí v divadle urobiť to, že zmizne človek na scéne, tak ste obdivuhodný režisér.

Pokúšali ste sa do postavy Svätopluka vložiť nejakú svoju interpretáciu?

Príbeh, ale ani hudba vás veľmi nepustia. Môžete to len lepšie či horšie zahrať. Aký je možný alternatívny výklad Svätopluka? Že je rád, že umiera a že to tak s jeho synmi dopadlo? V tejto opere chýba hrdinská časť, Svätopluka zachytáva v čase, keď sa už dostáva do ulity, strašia ho spomienky a nevidí v ničom perspektívu. Nič nejde tak, ako dúfal. Sme zvyknutí na hrdý odkaz Svätopluka, ale toto je jeho čiernejšia poloha.

Politici plánujú postaviť sochu tohto vladára pri hrade. Čo by mala či mohla pre nás symbolizovať?

Ak ho urobia na koni, tak sa stane naším svätým Václavom. Ak sa historickým postavám prisudzujú legendy, je to vlastne poučné, lebo sa nimi už malým deťom hovorí, čo je spravodlivé a morálne. Hoci, je pravda, že Svätopluk bol v čase rozširovania Veľkej Moravy veľmi krutý.

Máte v pláne nakrútiť o Svätoplukovi aj film?

Dávno som túžil nakrútiť magický film. Chcel by som ho však urobiť tak, aby príbeh zaujal aj európsku distribúciu. Mal by sa volať 200 rokov samoty, čo znamená márquezovských 200 rokov bez Boha. Boj o kresťanstvo je veľmi zaujímavou témou pre celú Európu, je to všeplatný zápas. Keby som bol mladší, urobil by som dokonca trojdielny film. Jeden by bol o boji pohanstva a kresťanstva, druhý o nenávisti medzi kresťanskými cirkvami, a tretí by bol o vzájomnej nenávisti náboženstiev voči sebe. Možno by som touto trilógiou vysvetlil niečo, čo ani ja sám ešte celkom nechápem, a to zabíjanie v mene Boha.

Čo si myslíte, že presvedčilo našich predkov, aby prijali kresťanskú vieru?

Svätoplukovská jednota. Robilo sa to síce aj krvavým spôsobom, ale bola to cesta určitého pokroku. Stredovek bol krutý, ľudský život mal v čase vojen nulovú hodnotu. Žilo sa zo dňa na deň.

Je pre našu dobu príznačnejšia skôr viera či neviera?

Naši mladí sú poznačení tým, že väčšinou nechodili do kostola. Je pohodlnejšie v nič neveriť. Ak verím, že je hriechom nekradnúť, tak neukradnem. Keď som išiel na prvú spoveď, tak som sa bál, ako povedať farárovi, že sme dali kocúrovi na chvost papierové vrecko s kameňmi, aby sme ho vystrašili, až som pred spoveďou omdlel a museli ma odniesť. V období svojej mladosti som však ateizmus prijímal ako vedľajší otvor do raja, do nejakej slobody. Preto rozumiem aj boju pohanstva proti kresťanstvu.

Juraj, postava z filmu Kristove roky, ktorá má aj autobiografické prvky, má ďaleko od moralizovania, skôr berie život tak, ako prichádza.

Keď som robil Kristove roky, počul som, že farári proti filmu brojili, lebo si mysleli, že je to nejaká novodobá paródia na život Krista. Vtedy fráza o Kristových 33 rokoch ešte nebola taká známa. Každý z mojich filmov sa trochu dotýka otázok náboženstva. Ani Báthorička sa tomu nevyhla. Caravaggio sa s Alžbetou vyspí v spovednici a je tam aj mních, ktorý akoby už strácal vieru v Boha. Ja mám rád, keď sa pochybuje. Bál som sa len, aby sa film preto nestal terčom kritiky. Ešte viac som sa však bál narušenia legendy.

V akom zmysle?

Jánošík, ktorého kedysi hral ešte pán Bielik, mal podľa legendy silu v opasku. Keď sa však o pár rokov neskôr stal Bielik sám režisérom filmu o Jánošíkovi, porušil práve túto jánošíkovskú povesť a urobil príbeh realistickejším. To sa ľuďom nepáčilo. Všetky legendy sú vzdialené od skutočnosti.

Agniezska Holland chce nakrútiť Pravdivý príbeh o Jurajovi Jánošíkovi a Tomášovi Uhorčíkovi. Tak znie prinajmenšom podtitul jej filmu.

Jánošík ako dokument nie je zaujímavý. To je akoby ste odkrývali zozadu eskamotérske triky.

Vy ste však predsa len trochu porušili legendu o Báthoričke, nie?

Dosť dlho som rozmýšľal o tom, že verzia, ktorú zastáva časť historikov, je ešte krvavejšia než tá, ktorú vypovedal Jožo Nižňanský. On však v danom čase zo svojho príbehu urobil politický manifest: maďarská grófka zabíjala nevinné slovenské devy. Mnohí to neskôr používali proti Maďarom takmer ako vážny argument.

Ako ste spokojný s ohlasom na film Bathory?

Moje filmy mali vždy obrovskú návštevnosť, ale s takouto sme nemohli rátať. Prekvapil ma predovšetkým počet českých divákov, Báthorička predsa nie je ich históriou. Ja som vždy balansoval na hranici komercie a umenia. Mám vo filmoch aj svojské veci, myslím však pritom stále aj na diváka. Film bez divákov je mŕtvy.

Mali ste taký názor od začiatku? Napríklad, aj pri svojom debute Kristove roky?

Áno. Pôvodný scenár sa volal Runway, niečo ako štartovacia plocha do života. Bolo v ňom nezmyselné množstvo krásnych obrazov, v tom čase som totiž obdivoval Antonioniho. Potom som to zmenil. Naraz som sa stal felliniovec, akýsi barokový režisér. Páči sa mi, že tento film ešte stále zaberá medzi mladými, ktorí v čase jeho zrodu ešte ani neboli na svete. Pre mňa je to zázrak.

Akú mieru autobiografickosti majú vaše filmy?

Všetky scenáre sa ma dotýkali, ja dávam sám seba ešte aj do historických filmov. Vo filme Sedím na konári a je mi dobre som vlastne rozdelený do dvoch postáv. Do bývalého klauna Pepeho, ale aj do Prengela, človeka, ktorý túži usadiť sa a orať.

Hlavná postava v Kristových rokoch sa ešte aj volá Juraj.

Nakrúcal som v byte, kde som býval, Jana z filmu bola mojou priateľkou, iba ja som nehral sám seba. Pôvodne mal túto postavu hrať Josef Abrhám, odmietol to, lebo mal nakrúcať Jarné vody s Vojtěchom Jasným. Nakoniec sa Jarné vody nikdy nenakrútili.

Ako ste potom našli hlavného predstaviteľa Jiřího Sýkoru?

Potreboval som niekoho, kto bude nahadzovať herečkám dialógy pri skúškach. Ponúkol sa nám, že to pre nás urobí. Pri tých skúškach som si povedal, že síce nie je taký pekný, a to čo hovorí, nie je ani také divadelné, ani romantické, ale že je to akési pravdivé.

Vo filme Bathory ste na rozdiel od svojich začiatkov angažovali svetové hviezdy aj do menších postáv.

Vrátiť sa k dokumentárnemu filmu by pre mňa znamenalo opakovať sa. Od určitej chvíle som pochopil to, čo chápu na Západe, že v kine musím dostať niečo, čo doma pri televízore neabsolvujem - veľké rozmery, kvalitu. Film našej doby musí využívať najmodernejšiu techniku. Rád sa dívam na dokumenty, ale v televízii, nepôjdem sa naň pozrieť do kina.

Nejde o rezignáciu na autenticitu?

Dívam sa skepticky na dnešnú generáciu a jej záľubu v dokumentoch. Robia totiž filmy stále o tom istom: že svet je čierny, že niekto dostal AIDS, že žena má potrat. No nakrúcajú ich už so známymi hercami, strácajú teda tú pravú dokumentárnosť.

Každá generácia sa predsa potrebuje vyjadriť.

Keby mladí filmári trochu poznali dejiny filmu, obohatilo by ich to. My sme mali pri našich začiatkoch šťastie, že v tom čase film hľadal novú estetiku. Objavovali sme hodnoverné herecké typy, z mnohých sa stali neskôr skutoční herci. Používali sme ručnú kameru. Keď som robil Zbehov a pútnikov, prišli na mňa žalovať, že by som mal mať kameru na statíve, že takú pohyblivú kameru divák nevydrží.

Existuje niečo ako filmová pravda?

Filmová pravda neexistuje. Keď som bol mladý, žil som v ilúzii, že svojím filmom môžem zmeniť svet. Ale nezmením ho.

O čom by sa teda mali nakrúcať filmy?

Mali by napríklad klásť otázky, kde je hranica medzi láskou a sexom. Alebo o strachu zo smrti. Čím lepšie žijeme, tým ťažšie sa nám z tohto sveta odchádza.

Je dobré umenie v podstate spomienkou na vlastnú smrť?

Tam všetci spejeme. Tým, že sme sa narodili, odsúdili sme sa na smrť. Umenie by malo zbavovať človeka strachu z nej.

Na obrazoch, ktoré práve vystavujete v Prezidentskom paláci, máte mnohé hororové témy. Prečo?

Sú medzi nimi aj trochu absurdné obrázky. Je tam napríklad aj Kojšovská svadba na tretí deň, keď sú už všetci opití a nevyspatí, keď im už nechutí ani piť, ani spať a keď už im pomôže len napiť sa Kojšovskej horkej.

Je základným konfliktom Slovenska ešte stále rozdiel medzi mestským a dedinským človekom?

Dedinský ľud je zdravší, má v sebe akúsi zvedavosť, túžbu ísť tam, kde je viac svetla a vedomostí, z kopca na kopec.

Máte ju stále aj vy?

Ja som si v sebe určite niesol ten svoj Kojšov. Môj otec mal len jednu triedu. Keď som s ním prišiel do Prahy, bál som sa, ako tam bude komunikovať, či to nebude veľká hanba, ale napokon si všetkých získal práve tým, že hovoril inak, iným jazykom. Inteligencia je prispôsobivosť novým podmienkam.

Cítite sa bohémom?

Už ani neviem, čo to je. Bohémstvo vyžadovalo renesančných, veľkorysých ľudí, čo vedia aj dávať, aj strácať. Nám hrozí nebezpečenstvo, že sa dostaneme medzi vyznávačov zlatého teľaťa, že spadneme do rangu tých, čo už hľadajú len moc. Človek musí dávať pozor aj na to, aby bol umelcom, ale aby zas neskĺzol do alkoholu, alebo do nejakého podivného spôsobu života či kást, ktoré fandia len sebe.

Nie ste však už aj vy skôr na strane moci? Režírovali ste národnú operu, máte výstavu v Prezidentskom paláci.

Ani mi to nenapadlo! Že by som niekde zablúdil a vyšiel na iný kopec? Ja to beriem s humorom. Mám výstavu u prezidenta, lebo ma pán prezident pochválil. Keby som to urobil v galérii, tak sa na mňa zosypú kritiky. Nemením sa, robím filmy a neodradia ma ani kritici, ktorí ma za žiaden film ešte nepochválili.

Máte ten pocit?

Mali by ste si prečítať recenzie na Tisícročnú včelu. Pri každom filme mi hovorili, že ten predchádzajúci bol lepší.

S vaším imidžom je neodmysliteľne spojený klobúk. Po prvý raz sa objavil už na Jurajovi z vášho debutu.

Tam to bolo ešte náhodné. Myslím, že to bolo až pri Zbehoch a pútnikoch, vtedy sa mi odrazu začalo všetko veľmi dariť, keď som ho mal na hlave. A tak som si ho už nedal dole, hoci to už až tak nefungovalo. Nosil som istý čas aj šály, ale potom ich začal nosiť aj český minister kultúry Dostál, tak som s tým prestal.

Aký máte k svojmu klobúku vlastne vzťah?

Taký dedinský. Musí byť tvrdý a ťažký. Nosiť klobúky je praktické, keď idete na slnko, nedostanete úpal, keď prší, nezmoknete. Klobúk pomôže, ak ste pri studničke a nemáte sa z čoho napiť. Ak zas nájdete vtáčika v lese, môžete si ho v klobúku doniesť domov. Nikdy by som nejedol v klobúku. Nikdy ho ani nepoložím na stôl, lebo stôl je posvätný. Klobúk má výhodu aj v tom, že môžete ľudí zdraviť už z diaľky.

Pred čím obrazne snímate klobúk?

Vážim si pekné ženy a múdrych ľudí. Kamarátov, ktorí ma vedia vo filme inšpirovať. Vážim si aj pravdovravnosť. Nikto nevie, že moja manželka je strašne pravdovravná.