Po návrate z Bruselu zodpovedná osoba, ktorá tam rokovala sama, povie, že Brusel mal k projektu toľko výhrad, že bude výhodnejšie projekt úplne prepracovať. Oznámi, že vďaka dobrým osobným vzťahom, ktoré má s úradníkmi EÚ, Brusel prejavil toľko pochopenia, že je ochotný počkať ešte tri týždne.
Minister dostane strach, že keď „prepasie“ možnosť získať zadarmo niekoľkostomiliónovú sumu, bude musieť zápasiť o zotrvanie vo vláde. Aj ministerských úradníkov prepadne panika. V prípade príchodu nového ministra úradníci, ktorí sa podieľali na príprave projektu a jeho fiasku, iste stratia svoju pozíciu.
Po troch dňoch na ministerstvo príde zástupca takmer neznámej firmy a náhodou prinesie projekt s tým, že jeho firma ho vypracovala, ale nevie naň zohnať peniaze. Ak by ministerstvu na niečo bol, nech ho použije. Projekt úplne náhodou spĺňa všetky parametre EÚ a je v duchu pôvodného ideového zámeru pomoci z fondu.
Ministerskí úradníci skusmo predložia projekt človeku, ktorý zodpovedá za komunikáciu s EÚ. Ten povie: „To sme nemohli dodať skôr? Presne toto Brusel chce.“
Predložený projekt ministerstvo označí ako svoj a Brusel ho schváli. Na Slovensku sa vypíše tender, do ktorého sa prihlási aj firma, ktorá projekt vypracovala. Keďže ho šila presne na svoje pomery a možnosti, nemá problém tender vyhrať.
Zákazka je na obrovskú sumu, firma teda nemá problém zaplatiť „odmeny“ rôznym zainteresovaným ľuďom. Tí si odhryznú z koláča tak, že firma ich brata sa stane subdodávateľom víťaznej firmy, alebo aj priamo tak, že dostanú peniaze. Naprázdno nevyjdú ani úradníci v Bruseli.
Človek, ktorý kontaktoval Brusel, bol vplyvným človekom, je však krytý tým, že v podstate neurobil žiadne rozhodnutie – robil ho Brusel. Dokázať mu niečo možno len tak, že nejaká z firiem, ktorá sa podieľala na uskutočňovaní projektu, prizná, že mu dala úplatok, prípadne niekto z úradníkov prizná, že sa podpísal pod cudzí projekt – oboje je málo pravdepodobné. Zhovorčivým osobám, ktoré do systému nahliadli, sa začnú vyhrážať.
Novinári síce tušia, o čo ide, ale musia mlčať, lebo nemajú konkrétne dôkazy, a ľudia majú strach hovoriť o týchto veciach na diktafón.
Hoci je toto len fikcia SME, mechanizmus prijímania pomoci neobsahoval prvky, ktoré by bránili tomu, aby táto fikcia nemohla byť aj skutočnosťou. (kr)
