V tých časoch sme boli zvyknutí na malé obchody s nevýrazným a neatraktívnym tovarom, a zrazu takáto novota. Predstava, že tam bude zaujímavý tovar zo zahraničia, nám nedala spávať.
Stavba rástla a s ňou aj naša zvedavosť. V deň otvorenia sa okolo vchodu tisli stovky kúpychtivých žien, dievčat a našli sa aj muži. Kto prišiel neskoro, nemal šancu sa do obchodu len tak ľahko dostať.
Ja s priateľkou sme boli tiež medzi tými bez šance, ale ona sa vždy vedela vynájsť. Aj vtedy dostala nápad, ako sa dostaneme dnu.
Prešli sme dozadu predo dvere, cez ktoré vychádzali kupujúci. Moja priateľka si zobrala do ruky jednu rukavicu, nasadila na tvár zúfalý výraz a panej pri dverách (strážne služby v tej dobe ešte neboli), povedala, že musíme dnu, lebo v obchodnom dome stratila koženú rukavicu. Tá prekvapená ustúpila a vpustila nás bez slova dnu.
Na túto udalosť som si spomenula pri nedávnej návšteve tohto obchodného domu. Už nie je takým lákadlom ako v starých časoch, ale je v centre mesta a po zmodernizovaní si udržuje stále dobrú úroveň.
Ako si tak pozerám dámsku kolekciu, zaujal ma hlúčik dobre oblečených dám v rokoch. Pomyslela som si, to sú určite zahraničné turistky, ktoré unavilo chodiť po pamätihodnostiach mesta a sú zvedavé, čo sa predáva na Slovensku. Nenápadne som k nim podišla a predstavte si - boli to Slovenky. Sebavedomé a spokojné seniorky, debatujúce medzi sebou, obzerali si vystavený tovar. Do obchodného domu prišli bez tlačenice a bez vymýšľania drobných fígľov, ako sa tam dostať.
A ani si nevšimli, že sa na ne niekto spokojne usmieva a pritom spomína, ako to bolo pred rokmi.
Autor: Ľudmila Oravcová, stavebná technička
