„Ťahá sa to so mnou od deväťdesiateho šiesteho, keď mi v Stavangeri bronzová medaila v nadhode ušla o dvadsať deka. Asi mi nie je súdená,“ smútil po štvrtkovom márnom pokuse číslo deväť vydobyť si prvú vzpieračskú medailu z ME Rudolf Lukáč. V Nórsku vzoprel 175 kg, z trojice borcov, ktorí to dokázali, bol však najťažší a skončil piaty. O rok neskôr v Rijeke nevzoprel základ v trhu, v roku 1998 v nadhode. Nasledujúci šampionát v La Coruni ho už klasifikovali, po 11. mieste však naštvaný borec trenčianskej Dukly vyhlásil, že končí so vzpieraním. Zlosť prešla, vlani v Sofii sa s činkou moril opäť. Výsledok? Dvanásty.

V Trenčíne chýbať nechcel, dokázal poskočiť na 4. priečku, ale málila sa mu. „Už plánované základy by mi zaručili medailu. A ďalším pokusom som chcel zlato,“ dodal rozčarovaný Rudo. O šance ho obral tretí pokus v trhu so 140 kg na činke. „Pri trhu sa mi vykĺbil lakeť a nikto mi nevie povedať prečo. Technicky bolo všetko v poriadku, no pri vstávaní asi najslabší článok povolil. Celé puzdro sa mi zvrtlo a vydalo zvuk, ako keď kuraťu lámete nohu,“ vyvolal v nás zimomriavky dohola vyholený Lukáč.

„Bolelo ma to tak, že tréner Zsuga si myslel, že už nenastúpim. V tom prišiel reprezentačný tréner Korpa a povedal mi, že 167,5 kg mi zabezpečí 6. miesto. Reku, či idem? Hovorím áno, no keď som chytil dvadsaťkilovú činku, tak som ju neudržal v rukách. Taká to bola bolesť.“ Našťastie bol poruke chiropraktik, ten mi povyskakované časti ponaprával, no bolesť zostávala.

V tej chvíli zostávalo Rudovi do nástupu k činke tri a pol minúty. „A ja som stále nevedel tyčku chytiť. Tak sme zobrali doktora Kabrhela, išli sme do rozcvičovne, tam mi to bleskovo opichol. Utekal som do rozcvičovne na činku, dal som 110, 140, 160. Tri pokusy behom dvoch minút a išiel som na pľac. Absolútne žiadna rozcvička, ešte mi z opichnutého lakťa tiekla krv.“

Stanovený základ 167,5 kg Rudo dal. „Vďaka Bohu a snáď i rozhodcom.“ Ich výrok totiž znel najtesnejším pomerom 2:1. „Potom som skúšal 175, činka nebola ťažká, dopredu som to vyhodiť dokázal, ale lakeť nepustil. Pri treťom pokuse som sa vyhecoval, zatlačil činku za hlavu, tak sa lakeť zase zvrtol. Nebyť lakťa, dám aj 180,“ povzdychol si 31-ročný Považskobystričan.

Formu mal, medailu nezískal a či bude ďalej vzpierať, vo štvrtok večer nedokázal odhadnúť. „Závisí to len od zamestnávateľov. Zmluvu mám do konca roka. Po prehltnutí rozčarovania chuť určite príde.“ Počas bohatej kariéry prešiel Lukáč rôznymi zraneniami, v takej ťažkej situácii ako v Trenčíne však ešte nikdy nevzpieral.