BRATISLAVA. Z potichu pripravovaného comebacku nášho najúspešnejšieho sánkára histórie napokon nič nebude.
Bronzový medailista majstrovstiev Európy 2004 Jaroslav Slávik sa v poslednej chvíli vzdal zámeru vrátiť sa po dvojročnej prestávke do saní s cieľom tretí raz štartovať na olympiáde. „Stroskotalo to na financiách,“ tvrdí.
Na peniazoch takmer stroskotala aj príprava slovenskej sánkarskej reprezentácie na dvoch zámorských dráhach, dejiskách vrcholných podujatí najbližších dvoch sezón: predolympijskej v Lake Placide (MS) a olympijskej vo Whistleri (ZOH).
Výprava do Ameriky napokon predsa odletela. V zložení z minulej sezóny: Jozef Ninis, Jana Šišajová, Veronika Sabolová a dvojica Ján Harniš – Branislav Regec. Bez Slávika.
Odkázaní na cudzinu
„Peňazí je všade málo a na šport menej, než by bolo zdravé,“ konštatuje bývalý dlhoročný tréner sánkarskej reprezentácie Walter Marx, ktorý v máji prevzal po Martinovi Findurovi nevďačný post šéfa zväzu.
„Menšie športy nie sú schopné získať sponzora a štátne príspevky im v takých finančne náročných sezónach, ako je pre nás táto, ani pri najväčšej skromnosti nestačia.“
Slovenské sánkovanie je odkázané na tréning v cudzine. Doma disponuje len štartovacím trenažérom. Túto zimu, v ktorej sa rozbehne kvalifikácia na vancouverskú olympiádu, sa mimo Európy uskutoční nielen seniorský, ale aj juniorský svetový šampionát (v japonskom Nagane).
Marx je zásadový: „Ani v najväčšej núdzi sa nesmieme prestať starať o mládež. Slovenský olympijský výbor nám vytrhol tŕň z päty aspoň príspevkom na talenty: Harniša s Regecom a Šišajovú. Či však budeme mať za čo dokončiť sezónu, je aj tak otázne.“
Priplatili si na letenky
Vedenie zväzu nedávno riešilo americkú dilemu. Či ísť, alebo nejsť na prípravu, ktorá vyjde na pol milióna korún.
Marx nechcel pripustiť, aby si reprezentanti nevyskúšali úplne novú olympijskú dráhu v kanadskom Whistleri. Ale ak trénujú aj v Lake Placide, na ťažkej dráhe, na ktorej budú o tri mesiace majstrovstvá sveta, tak len vďaka tomu, že každý z nich prispel na letenku sumou 20-tisíc korún.
„S návrhom na takéto riešenie po dohode so zverencami vyšiel reprezentačný tréner Ľubomír Mick a vo výkonnom výbore sme to veľmi kvitovali,“ priznal nový šéf sánkovania.
„V porovnaní s väčšinou súperov žijeme v dobe kamennej,“ glosuje Mick, ktorý vo dvojici s Marxovým synom až do roku 2006 patril medzi svetovú desiatku. Po turínskej olympiáde sa pilot Mick rozhodol skončiť aktívnu činnosť, oženil sa a za skromný plat prevzal post reprezentačného trénera.
Jeho bývalý partner sa oženil toto leto a stále zamestnanie ešte len hľadá.
Slávikove sane skúša Ninis
Tretím z donedávna chýrneho tria je Jaroslav Slávik, jediný Slovák s medailou z ME. Naposledy štartoval vo februári 2006 na turínskej olympiáde. V záverečnej jazde prevrhol sánky a skončil až na 33. mieste. Takto sa nepatrí skončiť, vŕtalo mu dva roky v hlave. Pokus o návrat rozbehol, no potom vzdal.
„Osobne ma sklamal,“ vraví Marx. „Sľúbil, že sa vráti, ak mu vybavíme nové sane. S tým, že si na ich zaplatenie nájde sponzorov. Nemci nezvyknú vyrábať sane na mieru cudzincom. Vďaka dobrým kontaktom urobili gesto, ale Slávik nezohnal stotisíc korún, a tak dlžobu prevzal na seba zväz.“
„Škoda, na Jara sme sa tešili,“ hovorí tréner Mick. „Jeho nové sane teraz testuje Jozef Ninis.“
Rýchlosťou vyše 150 km/h!
Kysucký rodák Ninis skončil na lanských MS trinásty, najlepšie z našich. On a trinásta dvojica lanských ME Harniš a Regec sa na vancouverskej olympiáde 2010 pokúsi nahradiť Slávika a Micka s Marxom.
Tento týždeň sa začnú zoznamovať s olympijským toboganom vo Whistleri. „Je najrýchlejší na svete,“ tvrdí päťnásobná olympionička Mária Jasenčáková, ktorá ho už videla ako členka exekutívy svetovej federácie. „Projektanti sa prerátali, testy naznačili, že sánkari na nej budú dosahovať o 10 percent vyššiu rýchlosť, ako predpokladali.“
Američan Tony Benshoof, ktorý drží rýchlostný rekord dráhy v Salt Lake City (139,5 km/h), prorokuje, že vo Whistleri sa na optimálnom ľade bude dosahovať rýchlosť nad 150 km/h! Nečudo, dráha má nevídané prevýšenie: 152 metrov.
„Druhou atrakciou dráhy sú čierne medvede,“ dodáva Jasenčáková. „Pokojne korzujú v jej absolútnej blízkosti. Aj ja som jedného macka zazrela pod ktorousi zo šestnástich zákrut.“
„Väčší strach ako z medvedov máme z dráhy,“ s úsmevom vravel tréner Mick pred odletom.
Nie som monacký princ
Dve olympiády a dosť. JAROSLAV SLÁVIK (32 r.) mal chuť aj na tretiu, ale zriekol sa jej.
Naozaj ste sa po dvojročnej prestávke chceli vrátiť?
„Hoci som nebol v reprezentačnom tíme, absolvoval som plnú letnú prípravu. Tešil som sa a veril, že dosiahnem minimálne niekdajšiu výkonnosť. Dôveru mi dodávala aj nádej, že budem mať štandardné nemecké sane.“
Keď už ste ich mali, odskočili ste.
„Trénoval som a podcenil finančnú stránku. Na sane by som si musel požičať. Nie som monacký princ ani bohatý podnikateľ.“
Koľko by ste boli potrebovali na sezónu peňazí?
„Dvestopäťdesiattisíc na úvod a potom ďalších dvestopäťdesiat. Chcel som to preklenúť úverom, ale netrúfol som si ísť do rizika. Čas tlačil, musel som sa za týždeň rozhodnúť. Tak som to zastavil. “
Už sa to nedá zvrátiť?
„Štart na olympiáde by mal zmysel, len keby som absolvoval sústredenie vo Vancouveri. Na turínskej olympiáde som štartoval bez sústredenia a tak aj dopadla.“
Nie je vám to ľúto?
„Je to fakt tejto doby. Top tím nefunguje ako voľakedy, musíte ísť na vlastnú päsť. Cítil som a stále cítim, že som nenaplnil cieľ, ktorý som mal. Že som niečo nedokončil. Nemôžem však lietať v oblakoch. Sánkovanie nie je komerčný šport. Sánkovanie je charita. Nemôžem si dovoliť taký drahý koníček.“
(mo)
