chybičku tohto predstavenia, poddaní žurnalisti jej veličenstva nám urobili skvelé PR. Celá britská tlač sa venovala pobytu kráľovnej na Slovensku viac ako v Slovinsku, čo tiež o čomsi vypovedá.
Nás však už nevie tešiť nič – ani len to, že sme si urobili týmto predstavením dobré meno. Nihilizmus tejto krajiny v plnej miere odrážali komentáre našich novinárov. Okrem trápneho politikárčenia mali ešte jedného spoločného menovateľa – uveličenie z noblesy Alžbety II. a horekovanie nad jej nedostatkom na slovenskej strane. Kráľovská etiketa je ako anglický trávnik. Každý hádam vie, koľko času zaberie jeho vypestovanie a ani spôsoby britskej monarchie nevynašla Alžbeta II. Bol by som zvedavý, čo by žurnalisti omámení úrovňou panovníčky povedali, keby skutočne prehovorila. Sama.
Absurdná otázka?
Zaujala ma však iná vec. Či je tento ošiaľ iba mediálnou udalosťou, na ktorú majú sociológovia pomerne spoľahlivé vysvetlenie (túžba stať sa súčasťou davovej psychózy), alebo v našom národe odhalila latentné monarchistické sklony.
Otázka vyznieva na prvý pohľad absurdne, najmä ak ju sprevádza námietka, že Slovensko o takejto možnosti nikdy seriózne neuvažovalo. Nie je to celkom pravda. Úvahy o monarchii stáli už pri zrode slovenského politického myslenia. Ľudovít Štúr v roku 1849 tvrdil, že Slováci zmýšľajú s cisárskou vládou tak úprimne, ako málokto v monarchii. V tom čase žiadali štúrovci vytvorenie od Uhorska nezávislej korunnej krajiny na čele s kniežaťom. Republiku presadzovala len malá časť inteligencie, bojujúca v tom čase na opačnej strane – v tábore kossuthovskej revolúcie. Podobne sa uvažovalo ešte v 60. rokoch 19. storočia, keď sa rátalo s tým, že na čele slovenskej autonómie by stálo knieža, ktoré by bolo členom vládnucej kráľovskej rodiny. Ani počas prvej svetovej vojny monarchistické nálady Slovákov neopustili. V čase rokovaní o povojnovom usporiadaní stredoeurópskeho priestoru Zväz česko-slovenských spolkov na Rusi prijal v marci 1915 rezolúciu, v ktorej predložil svoj zámer: vytvoriť samostatnú československú ríšu na čele s kráľom.
Nemiestna hystéria
Nemožno teda povedať, že podobné úvahy sa u nás neobjavovali. Čo však možno povedať celkom isto, je to, že skutočné tradície tejto krajiny sú republikánske a je trochu nevkusné, ak sa na chvíľu hráme na niečo iné. Hysterické výkriky Bratislavčanov typu „Boh ochraňuj kráľovnú!“ mi prídu absolútne nemiestne, a to nielen preto, že pri pohľade na desiatky bodyguardov nevdojak zapochybujete, kto tu tomu vlastne velí. Predovšetkým preto, lebo je trápne spochybňovať samých seba a hrať sa na poddaných jej veličenstva. Iste, nie sme v tom sami. Rovnako čudné je, ak si v budove parlamentu Maďarskej (zdôrazňujem) republiky uvedomíte, že najposvätnejšou relikviou, ktorej sa vzdáva úcta, nie je úrad prezidenta, ale svätoštefanská koruna, ktorá aj tak nie je svätoštefanská, lebo pochádza z 12. storočia, ale to nikomu nebráni v tom, aby sa pri nej každú hodinu menila čestná stráž.
Autor: Eduard Chmelár
