ti kúpila tetuške v stánku čokoládu. Teraz je to trochu iné. Nemusela som si kúpiť ani žreb.
„Darček si musíte prebrať osobne“, ozýva sa zo slúchadla.
„Dobre, kedy a kde?“ pýtam sa a očami monitorujem deti, ako sa vŕtajú v jedle.
„Zajtra o 16.00 v reštaurácii Helena,“ melie teta v slúchadle a dodáva „Už robím rezerváciu.“
Ja: „Aha...“
Ona: „Je to vlastne večera pre dvoch.“
Ja: „Výborne,“ teším sa, že nemusím vymýšľať večeru a v rýchlosti kalkulujem.
Zvažujem za a proti. Večera pre dvoch a darček na jednu misku váh oproti dvom chorým deťom. Netuším, kde je reštaurácia Helena a ani sa mi to zisťovať nechce. Čas o 16.00 ako čas na večeru mi pripadá zvláštny. Neviem, ale všetko mi to príde ako taká hodená udica do rybníka telefónnych čísel. Rybárka na druhej strane udice, či slúchadla, so zatajeným dychom počúva moje ticho a čaká, či skočím na jej háčik.
Ja: „Bohužiaľ, máme choré deti a starých rodičov ďaleko. Pošlite mi darček poštou, prosím.“
Ona: „Darček si musíte prebrať osobne,“ opakuje mechanicky ako robot. „Inak naň strácate nárok.“
Ja: „Aha, počkajte chvíľku, prosím.“
Vezmem zo stola taniere a nechám deti dojesť kompót. Čo je to za somarinu? Veď mi pred chvíľou tvrdila, že sme darček vyhrali. Ako môžem nemať nárok na výhru? Ledaže... sa darček nevyhráva, ale daruje. A keď niet obdarovaného, tak ten, čo daruje, má právo to nedarovať. Ej, teta v slúchadle mi to teda asi nedaruje, hoci som podľa nej vyhrala.
Ona, už nervózne: „Tak, ako ste sa rozhodli?“
Ja: „Tak tu našu výhru darujte niekomu inému.“ A zložila som.
Nechcela by som byť na jej mieste. Sedieť na zadku, vytáčať telefónne čísla a ťahať ľuďom medové motúzy popod nos. To sa im už neoplatí tlačiť ich miniatúrne letáčiky a roznášať ich do schránok?
Autor: Emília Katriňáková
