V roku 1958 sa v belgickej metropole Brusel konala svetová výstava Expo 58. Československá kultúra, architektúra, dizajn a film tam výrazne zabodovali. Fenomenálny úspech vyústil do toho, že umelci, architekti a dizajnéri dostali od krátkodobo vďačného komunistického režimu trochu dlhšie vodidlo. Vznikla nová štýlotvorná vlna, nazvaná v našom kultúrnom kontexte „bruselským štýlom".
Začiatkom šesťdesiatych rokov zasiahla prakticky všetky oblasti nášho každodenného života. Bruselský štýl sa stal fenoménom, ktorý dodnes imponuje svojím razantným prejavom túžby po novosti, opojnou dynamikou a vystihnutím obrazu sveta v premenách tradičných foriem. Celé kultúrne ľudstvo v tom čase intenzívne pociťovalo túžbu po novom výraze. Bol to dôsledok revolučných vedeckých poznatkov, technologického pokroku (napríklad v oblasti kozmonautiky a dopravy) a všeobecného optimizmu a dôvery v svetlú budúcnosť ľudstva. Bruselský štýl, to je napríklad architektúra Františka Cubra, Josefa Hrubého či Zdeňka Pokorného, české sklo Jana Kotíka, Stanislava Libenského, Jaroslavy Brychtovej či Reného Roubíčka, bižutéria, hračky, nábytok a domáce spotrebiče, reklamná fotografia, dekorácie výkladov a obrazy Bohdana Kopeckého, Vladimíra Boudníka, Mikuláša Medka, Theodora Rotrekla a ostatných príslušníkov výtvarnej skupiny Radar.
Umenovedec by povedal, že dekorativizmus bruselského štýlu bol založený na asymetrickej kompozícii, organických tvaroch a diagonálnych prvkoch v kontraste s líniami a štruktúrami. Tieto elementy mali navodzovať pocit ľahkosti, pohybu a zároveň priestorového nepokoja. V bruselskom štýle sa uplatnili nové materiály ako plasty, umakart či laminát. Ruku v ruke s tým šla plošná farebnosť. Charakteristickými farbami boli pastelové odtiene žltej, fialovej, hráškovej zelenej, blankytnej modrej a holubej sivej - a taktiež metalické farby vyjadrujúce novú strojovú a kozmickú éru.
Stanislaw Lem vo filme
Je paradoxom, že najlepší československý sci-fi film Ikarie XB-1, ktorý môžeme do značnej miery považovať za výraz bruselského štýlu v kinematografii, nie je farebný, ale čierno-biely, takže jeho tvorcovia nevyužili možnosti, ktoré by im nová farebnosť poskytovala. Či už náročky, alebo pre nedostatok farebnej suroviny, ktorá sa vtedy prideľovala na základe z nášho dnešného hľadiska pomerne iracionálnych kritérií, to sa už asi len ťažko dozvieme. Dnes ten film vnímame taký, aký je. Západní filmoví vedci ho dokonca - pomerne výstižne - označili ako sci-fi noir.
V časoch vzniku Ikarie XB-1 vládlo na oboch stranách triedne rozdeleného sveta zlaté obdobie takzvaného hardcorového sci-fi. Viac či menej nápadité príbehy sa odohrávali na cudzích planétach a na palubách kozmoplánov, ktoré k nim smerovali. Vrcholom sci-fi v socialistickom tábore boli diela Ivana Jefremova, bratov Arkadija a Borisa Strugackých a Stanislawa Lema. Posledný uvedený sa ocitol vo sfére filmárskeho záujmu už v roku 1960, keď vo východonemecko-poľskej koprodukcii vznikol výpravný farebný sci-fi film Mlčiaca hviezda (Der Schweigende Stern) podľa jeho románu Astronauti. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa rozhodli siahnuť po Lemovi vo vtedajšom Československu. Vybrali si román K mrakom Magellanovým (po slovensky kniha vyšla ako Denník z Vesmíru) a scenár k pripravovanému filmu napísal kontroverzný scenárista a režisér Pavel Juráček spolu s režisérom Jindřichom Polákom. Po niekoľkých pracovných názvoch (napríklad Strieborná kométa, O 200 rokov koncom júna) sa tvorcovia zhodli na názve, pod ktorým tento film poznáme dodnes. V roku 1963, teda pred 45 rokmi, mal film Ikaria XB-1 (po česky Ikarie XB-1) premiéru. Je paradoxné, že nikde v titulkoch by ste meno Stanislawa Lema nenašli.
O čom je Ikaria XB-1
Dej tohto čiernobieleho panoramatického filmu je jednoduchý ako facka. Po chodbe kozmickej lode sa potáca pološialený muž s popálenou tvárou. Na obrazovke ho sleduje veliteľ Abajev a v jeho mysli prebiehajú spomienky. V jednej dlhej retrospektíve sledujeme štart kozmickej lode Ikaria XB-1, ktorá sa v júni 2163 po ôsmich rokoch príprav odpútava od zemskej obežnej dráhy, aby sa vydala do hlbokého vesmíru, k vzdialenej hviezde Alfa Centauri a jej obežniciam, kde sa predpokladá existencia inteligentného života. Zmiešanú medzinárodnú posádku očakáva dvojročný let, pričom vplyvom dilatácie času prejde na Zemi pätnásť rokov. Pod vedením rozvážneho kapitána Abajeva (Zdeněk Štěpánek) a jeho technického zástupcu MacDonalda (Radovan Lukavský) posádka plní svoje každodenné úlohy a prežíva chvíle voľna. Postupne sa zoznamujeme s najvýraznejšími postavami: doyenom posádky astrofyzikom Anthonym Hopkinsom (František Smolík) a jeho starožitným robotom Patrickom, sociologičkou Ninou Kirovovou (Dana Medřická), chválenkárom Erikom Svenssonom (Jiří Vršťala), Ervinom Heroldom (Rudolf Deyl ml.) a Petrom Kubešom (Martin Ťapák), dvoriacimi sa lodnej sexbombe Brigite (Irena Kačírková), Milekom Wertbowskim (Jaroslav Mareš) a jeho ženou Štefou (Marcela Martínková), intelektuálom a umelcom Marcelom Bernardom (Miroslav Macháček), trochu nervóznym Michalom (Otto Lackovič), palubným doktorom (Jaroslav Rozsíval) či romanticky založeným Zdeňkom Lorencom (Jozef Adamovič) a jeho novou láskou, ktorú našiel na palube Ikarie. MacDonald prežíva ťažké chvíle, pretože z videotelefonátu so svojou ženou sa práve dozvedel, že je tehotná. Kým sa vráti z vesmíru, jeho dcéra bude mať pätnásť rokov. Tehotná je aj členka posádky Wertbowska a palubný lekár ju uisťuje, že všetko bude v poriadku. Veľká oslava Hopkinsových 110. narodenín nám umožní spoznať spoločenské zvyklosti ľudí 22. storočia, ako si ich predstavovali ľudia z polovice 20. storočia, vrátane bizarných spoločenských tancov, no vzápätí ju preruší poplach spustený palubným centrálnym počítačom. Spôsobí ho objav cudzieho telesa v blízkosti Ikarie. Ukáže sa, že ide o starobylú kozmickú loď. Dvaja kozmonauti sa vyberú na prieskum a zistia, že ide o pozemské plavidlo z 20. storočia, na ktorého palube sa nachádzajú mŕtvi členovia posádky. Vyvraždili sa navzájom, keď začal dochádzať kyslík. Loď má na palube atómové zbrane. Keď jeden z prieskumníkov nešťastnou náhodou uvedie do chodu autodeštrukčné odpaľovacie zariadenie, nepodarí sa dvojici včas uniknúť a obaja kozmonauti hynú v oslnivom záblesku jadrového výbuchu.
Temná hviezda a smrtiace žiarenie
Na ďalšej ceste Ikariu XB-1 čaká ďalšia komplikácia v podobe žiarenia tajomnej čiernej hviezdy, na ktorú narazia počas ďalšej cesty. Jej žiarenie preniká aj na palubu Ikarie a spôsobí spomalenie biologických pochodov. Posádka upadá do totálnej letargie a ospalosti, takže musí zapájať čoraz viac automatov, aby udržala loď funkčnú. Dvaja členovia posádky, ktorí podnikli výstup do otvoreného priestoru, aby vymenili pohonnú jednotku zničenú jadrovým výbuchom cudzej lode, dostali najväčšiu dávku žiarenia a majú popáleniny. Vedci pripravujú posádku na šesťdesiathodinový spánok v dôsledku žiarenia. Jediný MacDonald sa odmieta podriadiť. Silou vôle chce bojovať proti symptómom spôsobeným žiarením. Rozhodne sa v poslednej chvíli otočiť Ikariu späť, na spiatočnú cestu, a zachrániť tak celú posádku. Dostane sa do sporu s Abajevom, ktorý mu vyčíta nedostatok viery. Racionálne založený nadčlovek MacDonald odmieta vieru ako faktor pre rozhodovanie. Uprostred tohto filozofického svetonázorového sporu obaja upadajú do bezvedomia, rovnako ako celá posádka Ikarie.
Po prebudení zisťujú kozmonauti, že namiesto šesťdesiathodinového spánku majú za sebou iba dvadsaťpäť hodín. Kým prídu veci na kĺb, zistia, že jeden zo žiarením najviac postihnutých kozmonautov, Michal, utiekol v amoku smerom k technologickým zariadeniam potrebným na udržanie chodu Ikarie, tam sa zabarikádoval a vyhráža sa, že zničí celú loď. Tu sa končí Abajevova retrospektíva. Keď sa Michala nepodarí zastaviť a vrátiť nazad dohováraním z veliteľského mostíka, vydáva sa za ním MacDonald. Po krátkom boji a presviedčaní sa MacDonaldovi podarí Michala odzbrojiť a privádza ho nazad, aby sa oňho postaral lekár.
Medzitým vedci zistia, že ich spánok skrátilo umelé silové pole, ktoré vzniklo medzi Ikariou a čiernou hviezdou. Pole odtienilo žiarenie hviezdy a umožnilo návrat posádky Ikarie do plne príčetného stavu. Ukáže sa, že zdrojom silového poľa je vysielač na jednej z obežníc Alfy Centauri, ktorú pre biele mraky, ktoré ju zahaľujú, nazvú Bielou planétou. Je nad slnko jasné, že Bielu planétu obývajú inteligentné bytosti, ktoré ovládajú vysoko vyvinuté vesmírne technológie. Ikaria XB-1 sa blíži k obežnej dráhe Bielej planéty. V rovnakom čase prichádza na svet Štefino dieťa. Plač prvého vesmírneho dieťaťa sa miesi s rádiovými signálmi neznámej mimozemskej civilizácie. Keď sa biele oblaky na chvíľu rozídu, vidia kozmonauti z Ikarie v hĺbke pod sebou pravidelné tvary fantastického mesta mimozemšťanov.
Ako sa Ikaria XB-1 nakrúcala
Takmer celý film vznikal v niekoľkých dekoráciách postavených v barrandovských ateliéroch. Jedinú výnimku tvoria trikové sekvencie a scéna, keď MacDonald ide s nasadením života po zošaleného Michala. Jeho výstup po rebríku v nekonečnej vetracej šachte sa nakrúcal v takmer dvestometrovej televíznej veži pri Prahe, prezývanej „Cukrák". Autorom všetkých návrhov bol architekt Jan Zázvorka (mimochodom, brat herečky Stelly Zázvorkovej). Treba uznať, že vonkajšok Ikarie nie je nijako ohromujúci, zlé jazyky tvrdia, že vyzerá ako plochý téglik od paštéty. Interiér je však impozantný. Hlavnú dekoráciu tvorí veliteľský mostík, obrovská dvorana s kreslami členov posádky obrátených k blikajúcim ovládacím panelom po obvode a s dominantnou veľkou nástennou obrazovkou pred kreslom kapitána. Ďalšie dekorácie tvorí veľká jedáleň posádky (s automatom na výdaj stravy) a zároveň spoločenská miestnosť, potom telocvičňa s bazénom, ošetrovňa, biologické laboratórium, súkromné kajuty niekoľkých členov posádky a spojovacia chodba.
Budúcnosť v bruselskom štýle
A práve tu sa dostávame k tomu, čo sme hovorili na úvode: interiéry Ikarie sú navrhnuté a urobené v najčistejšom bruselskom štýle. Ostré uhly, pulzujúce geometrické štruktúry, jednofarebné plochy, organické tvary „kozmického" nábytku, obrazovky a osciloskopy s kmitajúcimi krivkami a k tomu tisícky kontroliek, gombíkov a ovládacích prvkov, to všetko pôsobí priam ako trojrozmerné zhmotnenie bruselského sna o žiarivej budúcnosti ľudstva vo vesmíre.
Pritom celá táto supermoderná výprava bola zostrojená prevažne z dreva a papiera.
Tvorcovia vytvorili kompletné prostredie budúcej civilizácie. Vesmírne skafandre pôsobia realisticky, pre pohyb po kovovej podložke v prostredí s nulovou gravitáciou sú topánky kozmonautov-prieskumníkov vybavené magnetickými podrážkami, pričom zopnutie elektromagnetu indikujú svetielka na podrážkach. Rovnošaty členov posádky Ikarie tvoria voľné roláky so šálovým golierom a smerom dolu sa zužujúce šponovky. Pozoruhodné sú spoločenské odevy počas Anthonyho narodeninovej oslavy, páni majú oblečené čosi na spôsob smokingov, ale s motýlikmi futuristických tvarov, no oveľa zaujímavejšie sú kreácie, v ktorých sú oblečené dámy; nejedna z nich by sa vo svojej futuristickej róbe pekne vynímala aj na súčasnom plese v Opere.
V detaile a ukrýva dokonalosť
Zmysel tvorcov filmu pre dokonalý detail šiel tak ďaleko, že dokonca vymysleli aj spoločensky akceptovateľnú náhradu fajčenia v 22. storočí. Niektorí členovia posádky Ikarie postávajú počas party bokom a vzájomne sa núkajú podlhovastými šúľkami zo škatuliek, ktoré si však nepripaľujú, ale len k nim privoniavajú. Evidentne šúľky obsahujú nejaké príjemné vône (alebo možno aj zážitky iného druhu, ktovie). O čo ide, nám zhruba prezradí spoločenská konverzácia. Svensson ponúkne šúľok so slovami: „November?" a všetkými obletovaná Brigita si zoberie, privonia a so zasneným úsmevom povie: „Zem!" Inokedy vidíme troch mužov, ako dávajú takýto šúľok kolovať podobne, ako sa dáva kolovať joint.
Veľmi dôležitým prvkom filmu je hudba, ktorej autorom bol legendárny Zdeněk Liška. Nielenže vymyslel úžasný studený elektronický groove, ktorý v úvodných titulkoch naladí diváka na atmosféru tejto kozmickej opery noir, ale s hravosťou vystihuje aj predstavu o elektronickej tanečnej hudbe vzdialenej budúcnosti. Dve ukážky tancov na Anthonyho oslave (pomalý trojštvrťový „elektro-menuet" a rýchlejšia „elektro-latina", ktorú sám oslávenec zhodnotí slovami „To už nie je pre mňa...") pôsobia prekvapivo avantgardne a sviežo. A pochmúrna organová hudba sprevádzajúca scénu prieskumu temných priestorov cudzej kozmickej lode skvele vystihuje atmosféru vesmírnej márnice, ktorou loď plná mŕtvol de facto aj je. Naproti tomu zvonivo jasavý hymnický motív, ktorý zaznie do záverečných záberov mesta mimozemskej civilizácie Bielej planéty, vyjadruje víťazoslávnu náladu: misia sa podarila. „Hľadali sme život a ten zatiaľ našiel nás," znejú posledné slová kapitána Abajeva. Jediná prevzatá hudba, ktorá v Ikarii zaznie, je skladba Arthura Honeggera. Roztržito si ju brnká na klavíri Bernard po tragickej smrti Herolda a Svenssona (ktorého učil hrať).
Na rozdiel od množstva iných sci-fi filmov zo socialistického bloku, Ikarie XB-1 neprezentuje žiadne politické stanovisko. O politických pomeroch na Zemi sa ani v náznakoch veľa nedozvieme. Posádka je očividne medzinárodná (Rusi Abajev a Kirovová, Anglosasi Hopkins a Mac Donald, Francúz Bernard, Poliaci manželia Wertbowskí, Česi Lorenc a Kubeš, Škandinávec Svensson). Možno aj preto film v čase uvedenia pomerne vľúdne prijali vo svete. Ikaria XB-1 sa v roku 1963 stala zjavením Festivalu fantastických filmov v Terste. Iné súťažné filmy, ako Omicron (Taliansko) či Človek-obojživelník (ZSSR), vedľa nej zhoreli ako papier. Dá sa smelo povedať, že do Kubrickovej Vesmírnej odysey (1968) bola Ikaria XB-1 najzávažnejším sci-fi filmom odohrávajúcim sa vo vesmíre.
Cesta na koniec vesmíru
Pomerne bizarný bol spôsob, akým Ikariu XB-1 upravil a potom premietal americký distribútor. Film dostal nový názov Cesta na koniec vesmíru (Voyage to the End of the Universe). Najväčšou zmenou je obrátenie smeru letu kozmickej lode. Z pozemskej Ikarie sa stala kozmická loď humanoidných mimozemšťanov (dokonca takých humanoidných, až boli na nerozoznanie od ľudí) usilujúca sa nájsť inteligentný život vo vzdialenom vesmíre. Film je prestrihaný a skrátený o 26 minút. Stretnutie s vrakom cudzej lode zhodnotia naši hrdinovia ako nález primitívnej lode nejakej cudzej bojovnej civilizácie. Namiesto Bielej planéty hovoria o Zelenej planéte. Do záverečných leteckých záberov futuristického mesta strihom vložili záber na Sochu slobody. Pointa tohto zostrihu je vlastne pôsobivá: z posádky kozmickej lode, ktorú sme celý čas považovali za ľudí hľadajúcich mimozemskú civilizáciu, sa vykľula skupinka mimozemšťanov, ktorí práve objavili planétu Zem.
Zaujímavosti o Ikarii XB-1
Pred niekoľkými rokmi vydala česká spoločnosť FEX film Ikaria XB-1 na DVD. Z veľkoryso poňatej bonusovej sekcie s rozhovormi s tvorcami sa môžeme dozvedieť kopu zaujímavých vecí. Napríklad že:
- Písmená „XB" v názve filmu a lode boli nápadom režiséra Poláka, ktorý chcel skombinovať grécku mytológiu s alfanumerickým kódom, aby zvýraznil, že pozemšťania 22. storočia sú jednak kultivovaní, jednak technologicky rozvinutí.
- Dekoráciu kozmickej lode Ikaria využil režisér Polák pri nakrúcaní detského filmu Klaun Ferdinand a raketa, v hlavnej úlohe s Jiřím Vršťalom, ktorý hral v Ikarii XB-1 kozmonauta Svenssona.
- O čestnom postavení filmu v histórii československej (dnes už, zdá sa, len českej) sci-fi nasvedčuje aj skutočnosť, že podľa neho v roku 1990 nazvali český mesačník pre sci-fi: Ikarie.
Autor: Peter Pišťanek
