Svojský vzťah k svetu a životu nachádzame v románe francúzskeho spisovateľa Philippa Claudela Končím (vyd. Pectus, Košice 2008, preložila Vladimíra Komorovská). Autor strednej generácie (1962) má za sebou už peknú kôpku kníh i cien za ne a je naozaj dobre, že ho máme možnosť poznať aj u nás.
Samotná téma románu nie je práve najlákavejšia, veď ide o nemocničné oddelenie, kde dvaja pracovníci musia nahlasovať každé úmrtie pacienta pozostalým a vzápätí ich presvedčiť, aby podpísali súhlas s odobratím niektorých orgánov nebohého. Úradne sa nazývajú psychológ a terapeut, no v úzkom kruhu im hovoria hyeny.
Jeden z týchto pracovníkov je hlavnou postavou románu. Mimoriadne citlivý tridsaťtriročný vdovec a otec ani nie dvojročnej dcérky má už svojho povolania dosť a v tejto súvislosti rozmýšľa aj nad behom sveta, ktorý sa mu začína bridiť so všetkými svojimi beštiálnosťami a bezohľadnosťami. V jeho nepretržite navršovanom hnuse tvorí jedinú výnimku a protipól dcérka. Dieťatko, ktoré si stále sprítomňuje, mazná sa s ním, je mu bohyňou, idolom, izolovaným ostrovčekom osobného šťastia.
Hoci v Claudelovom románe takmer niet dramatických udalostí a dejového pohybu a situoval ho skoro výlučne do nemocničnej miestnosti, je to dielo plné napätia. Prelínaním časovej a priestorovej roviny, niekedy až nebadateľným, dosiahol vnútornú psychologickú dynamiku, ktorá nemá ďaleko k bergmanovským filmom.
Okrem týchto dvoch mužov, úplne rozdielnych aj pokiaľ ide o charaktery, je v románe ďalšou dôležitou postavou matka, ktorej telefonovali, že jej dcéru zabilo auto pred obchodným domom, kde matka pracuje ako predavačka parfumérie, a tak si ju predvolali, aby podpísala onen súhlas.
Sedí pred nimi nervovo totálne zrútená, lomcuje ňou plač. V citovo exponovaných scénach nepadne však ani slovo, autor mlčaním troch postáv dosiahol priam mrazivý účinok, čo je stupňované ešte tým, že otec dievčatka vidí v smútiacej matke raz nebohú manželku, inokedy dcérku.
Na pozadí srdcervúcej, no absolútne tichej scény sa postupne premietajú ďalšie zážitky a predstavy postavy, ktoré ju odcudzujú tomuto svetu, až ju napokon privedú k myšlienke na samovraždu. K tej však nedôjde, lebo hrdinovi sa pred duševným zrakom nepretržite vynára obraz jeho ľapotajúceho dieťatka a v tomto rozhodnutí nemalú úlohu zohráva aj číra existencia matky pred ním, ktorá musí byť v závere svedkom, ako cynický kolega mláti svojho druha všetkým možným, lebo sa mu zdá, že mu prekáža v jeho úlohe hyeny.
Claudelov román obsahuje štylisticky dve výrazne odlišné vrstvy: chvíľami to vyzerá, akoby si vychutnával rozličné oplzlosti či svoj hnus z oplzlostí, ktorých je tu neúrekom, chvíľami zasa prekypuje nehou a citovosťou, ktorá nie je hraná a lacná, ale naozaj prežívaná. Autorovo umenie paradoxných konfrontácií zvyšuje účinok jeho humanistického apelu. Uznanie si zaslúži i prekladateľkino výborné zvládnutie rozličných jazykových vrstiev.
