Chafífov dom dostal priamy zásah 4. februára. Na mieste zomreli štyria z jeho piatich synov a jediná dcéra, ktorá bola učiteľkou. Chafíf, manželka a posledný syn vyviazli so zranením. „Pamätám si na to zúfalstvo a pocit straty. Zničený dom, mŕtve deti, peniaze aj majetok boli nenavrátne preč. Za niekoľko minút som prišiel o všetko,“ hovorí Chafíf. Vedľa ticho plače jeho žena. Basra, rodisko Sindibáda z rozprávok Tisíc a jednej noci, niekdajšie turistické a obchodné stredisko je teraz chudobným a živoriacim mestom. Infraštruktúra sa rozpadá. Pravidelne vypínajú elektrický prúd, kanály pretekajú do bahnitých ciest. Dva milióny obyvateľov žijú v bojovej línii už skoro dvadsať rokov.
Basra leží na hlavnej ceste medzi Bagdadom a Kuvajtom. Bola v centre bojov už počas iracko-iránskej vojny v rokoch 1980-1988. Po vojne v Perzskom zálive tu vypuklo šíitske povstanie proti Saddámovi. Nad mestom hliadkujú americké a britské lietadlá, ktoré monitorujú bezletové pásmo nad južným Irakom. Pre Basru sa vojna ešte neskončila.
Následky sú všadeprítomné. Deväťročný Hišam Chalíd Chodier leží v nemocnici. Jeho telo zožiera rakovina. Podľa irackých lekárov sú na vine americké a britské „rakovinové bomby“ – teda strely s ochudobneným uránom. Presne tie, ktoré teraz vyvolávajú dohady v súvislosti s tzv. balkánskym syndrómom. „Prečo si myslia, že to spôsobilo škody na Balkáne, ale nie v Iraku?“ pýta sa šéf detskej nemocnice v Basre doktor Ali Faisal. V roku 1988 pripadalo na stotisíc obyvateľov 11 prípadov rakoviny. V roku 1998 po zamorení bombami NATO je takých prípadov 46.
O zúfalstve miestnych svedčia aj pravidelné piatkové trhy. Ľudia na chodníkoch ponúkajú televízory, rádiá, chladničky, oblečenie, ba dokonca žiarovky, detské bicykle či videohry. Predávajú takmer všetko len, aby si mohli kúpiť jedlo. „Predávam tu veci vnukov. Nemám žiadne príjmy. Rodina žije z mojej penzie, čo je 150 dinárov (osem amerických centov) mesačne,“ vysvetľuje 70-ročný Júsuf Husajn.
(reuters, r)
