ŠTOKHOLM. Nobelov výbor dodržal akúsi tradíciu roku 2008, ktorá sprevádzala aj ceny za fyziológiu a medicínu a za fyziku. Aj cenou za chémiu odmenil vedecké výsledky, ktorých príbeh sa odvíja už desiatky rokov. Osamu Šimomura zavŕšil dominanciu Japoncov medzi prírodovednými laureátmi. Spolu s ním ocenili aj amerického vedca Martina Chalfia a Rogera Tsiena, takisto Američana, no čínskeho pôvodu. Nobelovu cenu si rozdelia rovným dielom.
Od školskej lavice
Cesta k tomuto oceneniu sa pritom začala školskou úlohou zistiť, prečo zvlhčené rozdrvené zvyšky istého mäkkýša svetielkujú. Ukázalo sa, že príčinou bola bielkovina, ktorá v čistej forme svetielkovala 37-tisíckrát jasnejšie ako v rozdrvenom mäkkýšovi. Tým začal Osamu Šimomura (na snímke Reuters).
Nasledoval Chalfieho výskum drobučkej hlísty druhu, ktorá má iba 959 buniek, no časť z toho tvorí mozog, starne a pári sa, čo z nej urobilo obľúbeného pokusného živočícha. Táto hlísta má tretinu génov, ktoré sú príbuzné s našimi. A je priehľadná, takže vidieť, čo sa v nej deje. Svetielkujúca bielkovina by však umožnila ešte lepšie zmapovať procesy vnútri buniek.
Neskôr sa podarilo izolovať a naklonovať svetielkujúci gén. Tsien paletu rozšíril o celý rad ďalších farieb, ktoré svetielkovali dlhšie a silnejšie. Vytvoril doslova dúhu. Vedci neskôr vyvinuli bielkoviny mSlivka, mČerešňa, mJahoda, mPomaranč a mCitrón, podľa farby, ktorou svetielkovali.
Objavy nájdu využitie najmä v medicíne. Pomocou svetielkujúcich bielkovín sa sleduje dianie v nervových bunkách, rast tumorov a patogénnych baktérií, dianie v srdcových bunkách a v pankrease ale odhaľuje sa aj arzén v pitnej vode či výbušniny.
