„Tieto stránky nie sú mojou spoveďou, ale definíciou,“ píše svoj testament samovrah gróf de Teive. Píše ho stroho, ako človek bez viery a lásky, ktorý si svoju smrť pripravil nevzrušene a chladnokrvne, keď predtým spálil všetko, čo napísal. Testament je jediným textom, ktorý mal po ňom zostať.
Gróf de Teive má v galérii postáv Fernanda Pessou, známeho vytváraním fiktívnych spisovateľov - heteronymov, ktorým písal ich diela a určil im konkrétne osudy, atypické postavenie. V útlej knižke Testament sebevraha barona de Teive. Ďáblova hodinaje „len“ jej protagonistom, hoci sa o ňom uvažovalo aj ako o jednom z „autorov“ Pessoovho najslávnejšieho diela Kniha neklidu, kde mystifikácia tohto portugalského literárneho génia dosiahla svoj vrchol.
Pravda, so zreteľom na to, že väčšina Pessoovho diela vyšla až po autorovej smrti, stalo sa jeho zostavovanie a vydávanie dobrodružnou činnosťou celej plejády editorov.
Tí to v lúštení Pessoových hlavolamov nemajú a ešte dlho nebudú mať jednoduché, no odmenou im je nadštandardná spoluúčasť na výslednom tvare. Preto spomínaná Kniha neklidu nemá definitívny tvar, ale vždy podobu toho, kto ju z obrovskej a komplikovanej Pessoovej pozostalosti práve zostavuje. A to je aj prípad literárneho osudu grófa de Teive - ktovie, čo s ním v skutočnosti Pessoa zamýšľal.
