denníka Július Drugda. Slovenský dobrodruh, ktorý do vyprahnutého sudánskeho mesta Nasir priviedol vodu.

Dva extrémy. Africký Sudán tretinu roka ničí extrémne sucho. Pôda je tvrdá ako kameň, prežiť sa dá iba pri rieke. Často páchnuce toky ľuďom zabezpečujú všetko, náznaky hygieny aj vodu na pitie a varenie. Potom v júni krajinu zaplavia mohutné dažde. A v bahnitých močiaroch sa choroby šíria ešte rýchlejšie. Mesto Nasir v južnom Sudáne sa minulý rok zmenilo. Dostalo vodovod.

Slovák Július Drugda v službách humanitárnej organizácie ADRA Slovakia bol manažérom projektu, ktorý mal do mesta, tri kilometre pustinou, priviesť vodu z čistiarne a rozviesť ju v dĺžke ďalšie tri kilometre. Nie úplne pitnú, ako ju poznáme v Európe. „Po odovzdaní projektu som dal inštrukcie, aby si vodu ešte prevarili. Ale určite bola omnoho zdravšia ako z rieky,“ hovorí Julo.

Nenápadný dlhovlasý chlapík v džínsovej bunde je na Slovensku iba krátko a už pracuje na novom slovensko-indonézskom projekte. Počas rozhovoru mu zazvoní telefón a on neznámou rečou odpovedá. Potom sa prizná, že hovorí aj po indonézsky.

Vítali ho ohňostrojom

Už krátko po príchode do Nasiru sa v meste diali veci. Odhodený špak spôsobil výbuch sudov s naftou v centre asi 30-tisícového mesta, zahynuli traja ľudia. V troskách ostalo asi 50 domov a trhovisko. Miestny komisár rozhodol, že nový trh postavia asi jeden a pol kilometra od mesta, v mínovom poli. Peši je to bezpečné, protitankové míny reagujú iba na väčšiu hmotnosť. Pod autom by určite vybuchli. Jednotky OSN z Kambodže neskôr priestor vyčistili, zneškodnili osemnásť mín. Komisár tam tak pokojne mohol premiestniť ľudí, ktorí výbuchom prišli

o všetko. Hoci aj proti ich vôli.

Nasiru, podobne ako všetkým mestám v okolí, vládne komisár - vojenský hodnostár. Najvyššia miestna autorita, ktorá velí prítomným vojakom a ovláda všetko vrátane justície. Ľudí bez domova na bývalé mínové pole presťahovali s pomocou vojakov a buldozérov. Plány sa menia, vodovod potrebuje aj nové trhovisko.

V Nasire žijú Nueri, pôvodné obyvateľstvo južného Sudánu a Etiópie, jedno z najväčších etník Afriky. Traduje sa o nich, že sú najvyšším národom sveta, často dosahujú výšku vyše dvoch metrov. Sú vzdorovití a ako jedni z mála na začiatku dvadsiateho storočia odrazili koloniálne chúťky Európy.

Julo z miestnych zostavil tím kopáčov a inštalatérov. Ich úlohou bolo vykopať šesť kilometrov výkopov pre vodovod, štyri päť metrov hlboké jamy pre 17 latrín a všetko postaviť. Dovtedy domáci všetky potreby vykonávali priamo do rieky pri meste a okolo obydlí. Nevyužívali ani čistiareň, ktorú niekoľko kilometrov od mesta postavili rok predtým. Podľa miestnej samosprávy jednoducho nefungovala. Pritom stačilo priliať benzín.

Čakanom na kameň

Projekt so slovenským manažérom vyzeral pri megalomanských plánoch svetových mimovládok drobný. Neverili mu ani miestni lídri. Toľkí už prišli, minuli peniaze a zmizli. A ich pokusy spláchlo obdobie dažďov. Tentoraz to bolo iné. Julo dokázal svojich ľudí motivovať na nepretržitú ťažkú manuálnu prácu, hoci tvrdá pôda vysušená veľmi intenzívnym obdobím sucha dlho odolávala.

„Rozdávam vysielačky. Ako zisťujem, tento záhadný aparát tu pôsobí na ľudí veľmi zaujímavo. Len čo ho držia v rukách, zmení sa ich postavenie na majestátne až veľmi vážne. Už sa nenazývajú bežnými menami, odteraz počujem iba samé Tango Kilo, Sierra Uniform či Golf Alfa. A potom Roger and Over. A hlavne stále, aj keď tú vec nemajú v ruke. Ja musím zabudnúť na svoje meno, moje praktické meno pre domácnosť je Juliet Delta. Čo som komu urobil?“ píše Julo niekoľko dní po začatí prác.

Tečie krv

Sudán ukazuje aj svoju temnú tvár. Blízko pri meste sídlia tri armády. Batalión asi troch tisíc nevyspytateľných južanských ozbrojencov má tábor 30 kilometrov ďalej. Našťastie nie je aktívny. Juhosudánska posádka priamo v meste má 300 vojakov. No a zvláštny výmysel mierotvorcov - spojená armáda vytvorená z južanov a severanov rovným dielom - je ďalšou zárukou dlhodobého napätia. Do toho navyše prichádzajú správy z metropoly provincie, kde sa navzájom vystrieľalo dvesto „spojených“ vojakov.

Smrť tu patrí k životu. Kmene bojujú o dobytok, zahynuli najmenej piati. Jednu ženu zabil blesk priamo v Julovom tábore, druhá pri pôrode vykrvácala v jeho aute na ceste do nemocnice. Kolega mu zomrel na maláriu, ďalšieho blízkeho ubodali na smrť v Keni.

Miestni k lekárovi často nechodia. Keď tam už zájdu, vracajú sa s taškami plnými liekov. Nemocnica je vlastne farmaceutickou fabrikou. A dobrovoľníci z Lekárov bez hraníc, ktorí liekmi šetria, sú potom nedôveryhodní.

Kým Nasir nemal vodovod, nepoznal ani základy hygieny. Ľudia varia na zemi, hnačka je pre prišelca každodennou rutinou. Mesto na jar zasiahla epidémia cholery, skosila viacerých.

Julo často cestoval do susednej Kene a Etiópie po zásoby, objednávky a povolenia. Pri lete do administratívneho centra južného Sudánu Džuba cez Keňu sa nakazil maláriou. Po silných dávkach antimalarík v malej nemocnici sa z ťažkých horúčok dostal po týždni. „V tých horúčavách teplota nemá ako odísť z tela. Chytá ťa malátnosť, napína ťa na vracanie a do toho ešte zimnica. Antimalariká sú zabijak na pečeň, môžeš ich brať iba tri mesiace a potom si na ďalšie tri mesiace urobiť prestávku. Chorobu som chytil práve v období, keď som ich vysadil. Je to ďalšia otrava do tela, ale lepšia ako malária samotná,“ hovorí.

Pri inej ceste posádka lietadla až počas letu zistila, že z motora vytiekol olej. Po tvrdom núdzovom pristátí v divočine Jula zachraňovali Rusi, ktorí tam zabezpečovali zásobovanie osád. „Lietadlo pilotujú naši bratia Rusi. Snažím sa s nimi rozprávať po rusky, ale nezaberá to. Záchranné akcie a pomoc niekomu tu v Sudáne je tvrdý biznis.“ A ako obchodníci sa aj zachovali, za pomoc si vypýtali sto dolárov od každého zachráneného.

Po kolená v bahne

Po mesiacoch kopáčských prác dokázal tím v júni miestnej samospráve odovzdať vodovod a nové latríny. Posledné metre už kopali v období dažďov. Hlboké praskliny zo sucha sa zapĺňali dažďovou vodou a hrozilo, že celá práca zmizne v závaloch. Autá už v tom čase boli nanič, po rozmočených cestách neprešli ani meter. Robotníci tak denne šliapali do práce zaborení v bahne po kolená. Vodovod a latríny však odovzdali ešte predtým, ako sa krajina úplne zmenila na bahnitý močiar.

Bol čas na dovolenku. Vtedy sa opäť raz ukázala africká nátura - všetko má svoj čas. Po viacerých odkladoch letov sa Julo z premočeného Nasiru dostal až vojenským vrtuľníkom. Po lete na Slovensku sa v septembri vrátil na čierny kontinent. Pred kopáčmi na jeseň stáli ešte ťažké úlohy. Skupina údržbárov a promotérov hygieny musela Nasir naučiť, na čo je dôležitá čistá voda a ako vodovod a latríny udržať v poriadku a chode.

FOTO - ARCHÍV J. D.

Chatrče v Nasire.

Záchranné akcie a pomoc niekomu tu v Sudáne

je tvrdý biznis.

Július Drugda, humanitárna organizácia

DRA Slovakia

Krvavý Sudán

Najväčšia africká krajina od konca druhej svetovej vojny nezažila dlhšie obdobie mieru. Prvá a druhá sudánska občianska vojna trvali takmer štyridsať rokov. Od roku 1983 v Sudáne pre vojnu zahynuli asi dva milióny ľudí, ďalšie štyri milióny prišli o domov. Južné nearabské obyvateľstvo a arabská vláda zo severu spolu podpísali mier až v roku 2005. Krajinu de facto rozdelili na severný a južný Sudán, oficiálne s jednou metropolou Chartúm. Vojna zanechala bezprizornú skupinu s označením Sudánski stratení chlapci - tisíce sirôt. Pri nájazdoch vojaci väčšinu dievčat znásilnili a zabili. Chlapcom zavraždili rodičov a odvliekli ich do severnej armády alebo z nich spravili otrokov. Do utečeneckých táborov sa potom dostali takmer výlučne chlapci.

Mier opäť netrval dlho, napätie medzi arabským a černošským obyvateľstvom sa presunulo do západnej provincie Dárfúr, kde domáce obyvateľstvo zabíjajú dodnes. Sudánskeho prezidenta Umara al-Bašíra v júli tohto roku obvinil prokurátor Medzinárodného trestného tribunálu z genocídy. Chartúm iba reagoval, že tribunál neuznáva.